Ján Koleník, ktorého diváci poznajú aj ako Waltera Klausa zo seriálu Dunaj, k vašim službám, otvorene hovorí o perfekcionizme, strachu z vyhorenia aj o tom, prečo je preňho čoraz dôležitejší vnútorný pokoj a čas strávený s blízkymi.
V podcaste Rozhovory so Zdenom Gáfrikom sa herec obzrel za viac než dvoma desaťročiami kariéry a priblížil aj zmeny, ktorými prešiel v osobnom živote. Hovoril o tom, ako sa naučil zmierniť vlastné nároky a prečo už nechce podriaďovať všetko práci.
Pod tlakom vlastných nárokov
Dlhé roky sa považoval za perfekcionistu. Postupne však dospel k názoru, že neustála snaha o dokonalosť nemusí byť výhodou a že človek nemusí za každú cenu napĺňať vlastné očakávania ani nároky svojho okolia. „Už teraz by som o sebe tvrdil, že nie som perfekcionista,“ povedal v rozhovore. Zároveň vysvetlil, že sa vedome učil nebyť na seba taký prísny a pracovať v pokojnejšom tempe.
Významným obdobím bola pre herca pandémia, keď spomalil a získal priestor premýšľať nad tým, čo potrebuje zmeniť. K novému nastaveniu priorít patrilo aj rozhodnutie odísť zo Slovenského národného divadla (SND), v ktorom strávil osemnásť rokov. Chcel sa vyhnúť vyhoreniu a túžil venovať viac času rodine. „Urobil som si priority. Nechcem skončiť vyhoretý. Ja sa chcem venovať svojej rodine ako najlepšie a najviac viem. A nechcem sa v 60-ke alebo 70-ke obzrieť a povedať si, že celý život si prepracoval,“ vysvetlil.
Obdiv nie je všetko
V rozhovore pre Startitup sa Koleník zamyslel aj nad tým, čo preňho znamená úspech po viac než dvadsiatich rokoch hereckej práce. Uviedol, že uznanie publika je príjemné, no uvedomuje si jeho premenlivosť. To, čo zvonka vyzerá ako vrchol kariéry, nemusí automaticky predstavovať osobné naplnenie. „Úspech a potlesk sú príjemné veci, ale viem, že netrvajú večne. A čím skôr si to človek, najmä v našej profesii, uvedomí, tým lepšie je pripravený na chvíle, keď neprichádzajú.“
S pribúdajúcimi skúsenosťami sa mení aj jeho pohľad na hereckú profesiu. Zmysel nachádza v príbehoch, ktoré divákov oslovia, prinútia ich zamyslieť sa alebo im pomôžu pozrieť sa na veci z iného uhla. Súčasne zdôraznil, že profesijné ambície nechce napĺňať za každú cenu. „Herecký úspech pre mňa osobne už nestojí za cenu obetovania psychického a fyzického zdravia. Práca je dôležitá súčasť môjho života, ale nie jeho jediná os,“ povedal.
Hľadanie bezpečného prístavu
K téme slávy a úspechu sa vrátil aj pri rozprávaní o filme Tango pre 3, v ktorom stvárňuje tanečníka Kristiána. Jeho postava túži po obdive a návrate na vrchol, pričom sa pohybuje vo svete plnom manipulácie, cynizmu a zákulisných intríg. Na otázku, či pri čítaní scenára spoznal sám seba, herec pripustil, že témy, ktoré film otvára, sa kedysi dotýkali aj jeho vlastného života. Dnes ich však vníma s odstupom a považuje ich za uzavretú kapitolu. „Možno ako mladší a menej skúsený som si prechádzal podobnými pocitmi ako Kristián... To, že Kristián trpí nezrelosťou, lipne na prchavých istotách vo svojom živote a bojí sa straty statusu, je niečo, v čom som ja ďalej.“
Rodina ako pevný bod
Dnes si Koleník dáva pozor predovšetkým na to, aby mu pracovné ambície nebrali priestor na osobný život. „Už nejdem na úkor seba a svojej rodiny. Pre mňa je najpodstatnejšie tráviť s blízkymi čo najviac času a venovať im pozornosť, aby ma neskôr nemrzelo, že som sa prepracoval k starobe a hnal sa iba za dočasnými úspechmi a nič som nezažil,“ uviedol. To však neznamená, že by sa chcel vzdať ďalších profesijných výziev. Herectvo zostáva dôležitou súčasťou jeho života a naďalej túži po úlohách a projektoch, ktoré ho posunú ďalej. Podstatné je preňho nájsť rovnováhu, v ktorej bude mať priestor na kariéru aj na život mimo reflektorov.
