K hudbe mala celá rodina Petra Jandu veľmi blízko. Jeho otec hral na husle a mama na klavír. Na hudobné nástroj sa učili hrať aj jeho dvaja bratia Jiří a Slávek. Málokto však vie, že Jandovi rodičia boli vyštudovaní právnici.
Aj keď mama bola na univerzite výbornou študentkou, do praxe sa nedostala. Otec pracoval na ministerstve financií, no po zmene režimu v roku 1948 musel ísť k lopate. „Otca odstavili po revolúcii. Pracoval na ministerstve ako 'vrchní odborový rada', neviem, čo to presne znamenalo. Komunisti potrebovali právnikov zlikvidovať, tak potom pracoval pol roka v kladenských oceliarňach pri vysokej peci,“ hovorí Janda v relácii Nočná pyramída.
„Menzel o tom natočil film Skřivánci na niti (1969). V tom filme vždy vidím otca, ako tam bol nešťastný, pretože bol zvyknutý na oblek, kravatu, bielu košeľu, vystupovanie, inteligenciu a on mal, bohužiaľ obe ruky ľavé, keď išiel pribiť klinec sme hneď volali záchranku. Ja som naopak, ale veľmi šikovný,“ dodal rodák z Prahy.
Janda tiež spomína, ako jeho otca nevysvetliteľne strčili komunisti na šesť mesiacov do väzenia, no k právu sa u nevrátil. Svoj profesionálny život dožil v ČTK ako korektor správ.
Odvtedy sa Jandov postoj na niekdajšiemu režimu vyvíjal kritickým smerom. Dva týždne pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa odišiel s kapelou do Francúzska a netají sa tým, že tam plánovali aj zostať.
„Mal som so sebou manželku, no v Prahe sme u rodičov nechali ročného syna. Z ničoho nič jeden deň moja žena začala panikáriť, že je zlá matka a musí okamžite domov. Tak odišla a ja som zostal. Keď sme sa vrátili na konci augusta 1969, to vyzeralo, že to ešte bude dobré, ale potom tá normalizácia bola tvrdá,“ spomína Janda.