Nočná mora Waldemara Matušku († 76): Dvojičky zomreli krátko po pôrode, od hnevu rozkopal pôrodnicu

Český spevák Waldemar Matuška († 76) mal povesť rebela a ženy zaujal svojim exotickým vzhľadom. Jeho prvou manželkou bola zdravotná sestrička z Karlových Varov Jiřina Šťástková, s ktorou sa postavil pred oltár už ako 18-ročný. Dvojica najskôr privítala na svet dve dievčatká - dvojičky - no po fatálnej chybe lekárov zomreli.

„Obom bábätkám nepochopiteľne pichli zlú vakcínu. Keď sa spevák dozvedel, čo sa stalo, vpadol do pôrodnice a všetko tam rozkopal. Táto strašná tragédia sa stala na mnoho rokov jeho nočnou morou,“ opisuje web Prima ženy.

Z ich päťročného vzťahu vzišiel nakoniec syn Miroslav (68), no ten si otca veľmi neužil a ani Matuška o ňom takmer vôbec nehovoril. „Keď sa rodičia rozviedli, otca som už veľmi nevídal. Presťahoval sa do Prahy, ale alimenty platil,“ povedal pre český Blesk Matuškov starší syn.

Ako roky utekali s otcom sa vídal čoraz menej a keď bol dospelý ho vyhľadal v Prahe. To už ale žil so svojou treťou manželkou Oľgou Blechovou (74). „Kto je môj otec mi mama vysvetľovala, keď raz hrali v rádiu jeho pesničku. Stretnutie v jeho byte na Václavskom námestí bolo také rozpačité a potom sme sa nevideli asi ďalších 18 rokov,“ vysvetľuje Miroslav, ktorý nikdy nebol ani na jeho koncerte.

Miroslav nie je jediným potomkom speváckej legendy. S poslednou manželkou sa Matuška tešil aj z druhého syna Waldemara mladšieho (46). Nevlastní bratia sa stretli až na otcovom pohrebe v roku 2009. Podľa vlastných slov si „padli do oka“ a Miroslav za ním aj Oľgou lietal aj do Spojených štátov.

„Na Floridu som začal chodiť až po tom, čo otec umrel. Naposledy som tam bol v roku 2015, teraz už tam zo zdravotných dôvodov lietať nemôžem,“ uviedol Miroslav, ktorý otcovu poslednú ženu Oľgu považuje za svoju druhú mamu.

Miroslav, rovnako ako jeho otec, v Čechách neostal. V 80. rokoch emigroval do Nemecka, kde pracoval ako knihovník na Hamburskej univerzite. Teraz už je na dôchodku a občas si privyrába muzikou.

Waldemar Matuška sa narodil v Košiciach 2. júla 1932, kde bola jeho matka na umeleckom turné. Vyrastal v Prahe, v Poděbradoch absolvoval sklárske učilište. Následne začal pracovať ako sklár v Karlových Varoch, ale pre slabú fyzickú zdatnosť túto prácu čoskoro ukončil. Po matke zdedil Matuška výrazný hudobný a dramatický talent.

Naučil sa hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch a navštevoval Husův sbor. Spieval v Československom štátnom súbore piesní a tancov a po vojenskej základnej službe pracoval ako osvetár v Chebe. V roku 1957 začal účinkovať v divadle Reduta, kde sa zoznámil s Jiřím Suchým a Jiřím Šlitrom.

Po založení divadla Semafor si na neho spomenula práve táto dvojica a od februára 1960 začal Matuška spievať v zbore hry Člověk z půdy. Tri mesiace nato mala v Semafore premiéru nová hra Zuzana je sama doma a tu už stvárnil jednu z hlavných postáv. V novembri 1960 nahral s orchestrom Karla Vlacha prvú skladbu Souvenirs.

Ďalšie hity nenechali na seba dlho čakať, medzi nimi duety s Evou Pilarovou Ach, ta láska nebeská (1962) a Tam za vodou v rákosí (1963). V roku 1962 viedla Matuškova cesta do divadla Rokoko. Tam účinkoval v hudobných inscenáciách Labyrint světa, Rokokokoktejl či Osem lások Waldemara Matušku.

So stúpajúcou popularitou prichádzali tiež filmové ponuky. Zahral si vo filmových muzikáloch Kdyby tisíc klarinetů (1965), Noc na Karlštejne (1973), Ta naše písnička česká (1967) alebo v komédiách Limonádový Joe (1964) či Fantom z Morrisvillu (1966). Spieval aj s orchestrom Václava Hybša, od roku 1976 úzko spolupracoval so skupinou KTO (Kamarádi táborových ohňů). Stal sa dlhodobo druhým najobľúbenejším spevákom v Československu, hneď po Karlovi Gottovi.

V roku 1976 si zobral za manželku Olgu Blechovú, s ktorou v roku 1986 emigroval do Spojených štátov. Žili v St. Petersburgu na Floride. Waldemar Matuška zomrel 30. mája 2009 v Miami na zápal pľúc a následné zlyhanie srdca. Pohreb sa konal 18. júna 2009, zúčastnilo sa na ňom okolo 12.000 ľudí.

Za svoje zásluhy pre českú kultúru dostal Waldemar Matuška v roku 1980 titul Zaslúžilý umelec, ktorý mu po emigrácii odobrali. Ďalej získal Zlatého slávika (1962, 1967), Striebornú (1968) a Zlatú (1975) Bratislavskú lýru, Cenu Senior Prix (1997), bol uvedený do Siene slávy (2000) Akademie populárnej hudby a v roku 2007 si prevzal z rúk českého prezidenta Václava Klausa Čestnú plaketu.