Charlie Balloqui (23) trpí narkolepsiou prvého typu, no predtým, ako jej chorobu diagnostikovali, ju okolie často obviňovalo z lenivosti. Mladá žena dokáže zaspať prakticky kdekoľvek – na toalete, počas rande, u zubára či dokonca v prvom rade v divadle. Okrem nekontrolovateľnej spavosti ju trápi aj kataplexia, ktorá spôsobuje náhlu svalovú slabosť. Pri silných emóciách, akými sú šok či smútok, sa môže nečakane zrútiť na zem, pričom zostáva plne pri vedomí, no neschopná pohybu, informuje Mirror.
„Zaspala som už aj počas pečenia a zobudil ma až požiarny alarm, čo je naozaj nebezpečné,“ opisuje úskalia svojho stavu, ktorý mnohí dlho vnímali skôr ako zlý vtip. Problémy sa u nej začali prejavovať už v 12 rokoch, keď pravidelne zaspávala na vyučovaní. Lekári však vtedy jej matku presviedčali, že ide len o bežné hormonálne zmeny spojené s dospievaním.
Okolie a často aj vlastná rodina jej spavosť nechápali. Správna diagnóza prišla až tesne pred 18. narodeninami po dlhom naliehaní jej matky na odborníkov. „Bolo to obrovské uvoľnenie. Konečne som mohla ľuďom povedať, že nie som lenivá ani dramatická,“ spomína. Dnes jej symptómy kolíšu zo dňa na deň. Keď sa snaží spánku brániť na verejnosti, občas dokonca zažíva vizuálne halucinácie.
Napriek vážnym prekážkam, pre ktoré napríklad nemôže vôbec šoférovať, si Charlie dokázala vybudovať fungujúcu kariéru. Pracuje tri dni v týždni ako manažérka tanečného štúdia a zvyšný čas venuje hereckým či tanečným konkurzom. Kľúčom k jej fungovaniu je mimoriadne ústretové pracovné prostredie.
„Moji šéfovia sú tí najchápavejší ľudia. V kancelárii máme pohovku, kde si môžem zdriemnuť, ak mám ťažký deň,“ pochvaľuje si Charlie a priznáva, že v predchádzajúcich zamestnaniach svoj zdravotný stav zo strachu o kariéru radšej tajila. Obrovskú oporu našla aj v osobnom živote.
Keď pred dvoma rokmi spoznala svojho súčasného partnera Patricka, ten si ešte pred ich prvým rande naštudoval, ako sa o priateľku s narkolepsiou správne starať. Charlie dnes už neužíva lieky na udržanie pozornosti a symptómy zvláda predovšetkým aktívnym pohybom a zmyslom pre humor. „Žijem heslom: ak sa nezasmeješ, rozplačeš sa. Narkolepsia ma vlastne donútila opustiť nudnú prácu za stolom a začať žiť život, ktorý milujem. Takže som za ňu istým spôsobom vďačná,“ uzatvára.
