Michal Dočolomanský bol vyučený automechanik bez maturity: Aj tak ho prijali na herectvo! Za všetko môže tento známy muž...

Karol L. Zachar bol v histórii slovenského divadla mimoriadne všestrannou osobnosťou – pôsobil ako režisér, herec, výtvarník a pedagóg, pričom vychoval niekoľko generácií domácich hercov. Ako píše týždenník Život, mal mimoriadny čuch na talenty, čo sa potvrdilo aj pri legendárnom Michalovi Dočolomanskom († 66).

Dočolomanský sa na VŠMU prihlásil z pozície vyučeneho automechanika bez veľkých nádejí na prijatie. Škola mu však spravila ústupok a vzala ho aj bez položenej maturitnej skúšky. Zachar ho následne zveril do hlavnej úlohy vo svojom najznámejšom diele – muzikáli Na skle maľované. Tento titul mal premiéru v roku 1974 a vďaka Dočolomanskému získal obrovský divácky úspech.

Zachar na VŠMU v tichosti prijal napríklad aj Ivana Romančíka (75), syna herca Ela Romančíka († 89). Na prijímačkách exceloval. „Otcovi oznámil, že ma bude učiť. Otec nechápal a opýtal sa ho, čo ma bude učiť. On mu vysvetlil, že ma vzal do ročníka,“ priznal Romančík mladší vo viacerých rozhovoroch. Vďaka Zacharovi sa stal hercom aj Karol Čálik (80).

Karol L. Zachar, pôvodným menom Karol Legény, sa narodil 12. januára 1918 v obci Svätý Anton. Od detstva kráčal v šľapajach svojich rodičov, ktorí boli zanietenými ochotníkmi. Ešte predtým ako sa v roku 1942 stal absolventom herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe i na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V roku 1939 sa stal členom súboru Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave (SND). Ako herec bol obsadzovaný tak do komediálnych ako aj vážnych úloh. Na javisku podal presvedčivé výkony vďaka detailnému realistickému stvárneniu danej postavy. Popri hereckých kreáciách sa však venoval aj režírovaniu divadelných hier, pričom ho do tejto práce zasväcoval významný slovenský divadelník Ján Jamnický. Karol L. Zachar pracoval najskôr ako jeho asistent, no v roku 1965 dostal v SND oficiálny režisérsky dekrét.

Inscenácie, ktoré naštudoval sa zväčša vyznačovali optimistickým pohľadom na svet. Zameriaval sa na diela slovenskej, ale aj svetovej klasiky a jeho režisérske počiny sa tešili diváckej obľube. Ako nadaný výtvarník dbal na vizuálne pôsobivé kostýmy zobrazujúce krásu slovenského kroja, ktoré často i sám navrhol. Spolu s Ivanom Terenom vytvorili folklórne divadelné pásmo Rok na dedine, ktoré sa dočkalo javiskového spracovania v roku 1948. Podľa tohto príbehu o ľudovom umení a tradíciách bol nakrútený aj rovnomenný film (1967).

Medzi ďalšie známe diela, ktorým Karol L. Zachar vdýchol javiskovú podobu patrí napríklad Škola žien, Statky-zmätky, Veselé panie z Windsoru, Vejár, Najdúch, Cyrano z Bergeracu, Dobrodružstvo pri obžinkoch či Ženský zákon. Napriek tomu, že patril k režisérom hľadajúcich harmóniu a radosť, siahol aj po vážnejších príbehoch. V roku 1963 naštudoval hru Ivana Stodolu Bačova žena, ktorú koncipoval ako baladu a diváci sa dočkali aj spracovania tragédie Pavla Országha Hviezdoslava s názvom Herodes a Herodias.

Uznávaný divadelník účinkoval aj ako herec v množstve filmov ako Vlčie diery, Rodná zem, Dáždnik svätého Petra, Jánošík I., II., Sám vojak v poli, alebo Balada o Vojtovej Marine. V roku 1967 spolu s Martinom Ťapákom režíroval už spomínaný film Rok na dedine, v ktorom si aj sám zahral. Objavil sa tiež v snímkach ako Pacho, hybský zbojník, Otec ma zderie tak, či tak, Prochorova baba či Začiatok sezóny.

Jeho televíznu režijnú filmografiu tvoria napríklad diela Vejár, Drotár, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Chlapci, dievčatá a psy, Kocúrkovo, Bačova žena, Veselé panie z Windsoru alebo kultové Na skle maľované. Za svoju tvorbu dostal významný divadelník, ktorý sa uplatnil aj v rozhlase, viaceré vyznamenania. V roku 1978 mu bol udelený titul národný umelec. Karol L. Zachar zomrel 17. decembra 2003 v Bratislave.