Koktejl.sk
Slovenský básnik, esejista a textár Ján Štrasser (80) si v rozhovore pre Rádio Melody zaspomínal na svoje tvorivé začiatky, pričom priznal, že na rozdiel od mnohých kolegov nikdy nebol „dvorným textárom nikoho“. Hoci ho jeho dobrý kamarát Kamil Peteraj v minulosti lanáril na spoluprácu s legendárnymi Prúdmi, Štrasser ponuku odmietol.
Ako so sebakritickým úsmevom vysvetlil, mal vtedy „panský postoj hudobných skladateľov“, že tvorí výlučne pre renomovaných interpretov a pre bigbít nepíše. Tento vyhranený prístup ho v polovici 70. rokov dokonca stál spoluprácu s jednou z najslávnejších domácich kapiel.
„V polovici 70. rokov ma oslovil istý môj priateľ, či by som nenapísal nejaké texty pre takú skupinu mladých muzikantov, ktorí hrávajú v Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, a ja som vtedy povedal, že ja mám svojich a nejako sa mi do toho nechcelo, a tá skupina sa volala Elán,“ prezradil textár. Jedným dychom dodal, že vďaka Borisovi Filanovi má dnes táto kapela „naozaj perfektné texty“.
Zatiaľ čo jeho súpútnici mali svoje stabilné hviezdy – ako napríklad spomínaný Peteraj, ktorý mal Prúdy, Modus či Mariku Gombitovú – Štrasserova profesionálna dráha sa vyvíjala voľnejšie. Známy autor potvrdil, že sa na neho síce obracali a niektoré texty sám priamo ponúkal skladateľom, no svoje skutočné umelecké naplnenie objavil až v divadelnom svete.
„Potom som začal robiť texty do muzikálov, a to je moja parketa, ktorú mám dodnes,“ zhodnotil. Práve muzikálová tvorba sa stala jeho celoživotnou vášňou a doménou. Ako na záver s vďačnosťou dodal, verí, že toto remeslo dobre ovláda, a predovšetkým je neustále šťastný za každú príležitosť a robí to veľmi rád.
Ján Štrasser sa narodil 25. februára 1946 v Košiciach. Stredoškolské vzdelanie nadobudol na Strednej priemyselnej škole, maturoval v roku 1964. Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval slovenčinu a ruštinu, pôsobil v rokoch 1969 - 1971 ako redaktor v literárnom časopise Mladá tvorba, v ktorom kriticky glosoval literárnu tvorbu svojich súčasníkov.
Základnú vojenskú službu absolvoval rokoch 1971 - 1972 vo Vojenskom umeleckom súbore, a po jej skončení pôsobil v rokoch 1972 - 1977 ako dramaturg Poetickej scény. V roku 1977 sa vrátil do Vojenského umeleckého súboru, kde bol dramaturgom a neskôr túto pozíciu zastával v divadle Štúdio S.
Redaktorom Slovenských pohľadov sa stal v roku 1987 a šéfredaktorom tohto literárneho časopisu bol v rokoch 1990 - 1993. Po odchode zo Slovenských pohľadov pôsobil v slobodnom povolaní a od roku 1997 bol aj zástupcom šéfredaktora v týždenníku Domino fórum.
V roku 1968 knižne debutoval básnickou zbierkou Odriekanie, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Po debute sa na 12 rokov aj z politických - normalizačných dôvodov knižne odmlčal. Autorsky sa presunul do oblasti písania piesňových textov. Štrasserova spolupráca s hudobníkmi sa začala vďaka Ivanovi Kramárovi, ktorý zhudobnil niekoľko jeho básní.
V roku 1969 získali spoločne za skladbu Don Quijote prvú cenu na festivale populárnej hudby Zlatá ruža v Detve. Pieseň sa uchytila aj v rozhlase, vyšla na platni a Štrassera ako textára oslovili ďalší hudobníci. Úspech zaznamenal na Bratislavskej lýre v roku 1970, keď pieseň To všetko bolo včera sesterského dua Marthy a Teny Elefteriadu obsadila druhé miesto. Autorom textu bol Štrasser a hudbu skomponoval Bohumil Trnečka.
Medzi hity s jeho textami sa zaradili skladby Miroslava Žbirku Zažni, Prvá či Tlaková níž Richarda Müllera a Banketu. Textársky sa však podieľal aj na dnes už legendárnych muzikáloch Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú. Na obidvoch spolupracoval s libretistkou a spisovateľkou Altou Vášovou.
V Cyranovi, ktorý mal premiéru v októbri 1977 na bratislavskej Novej scéne, si texty podelil s Kamilom Peterajom a hudbu skomponovali Marián Varga a Pavol Hammel. Jeho samostatné texty z televízneho muzikálu Neberte nám princeznú zhudobnil zasa Dežo Ursiny. Druhú básnickú zbierku Podmet vydal až v roku 1980. O rok neskôr sa prezentoval básnickou knihou Denne.
V reflektovaní každodenných problémov moderného človeka s nádychom jemného humoru a irónie pokračoval aj v zbierkach Priamy prenos, Práca na ceste, Myš dobrej nádeje, Očné pozadie, Staré železo, Hahaiku či Až. Je tiež autor publicisticko-esejistických kníh Dvojhlavá karta a Kráľ je polonahý, alebo publikácie literárno-kritických textov Čítal som…
S jeho menom sa spája obľúbený televízny kabaret Večer Milana Markoviča. Texty piesní pre satiricko-politický kabaret písal v rokoch 1993 – 2004, pričom ich vytvoril viac ako 300. Od polovice 60. rokov sa venoval aj prekladu a medzi prvých autorov, ktorých preložil, patril ruský básnik Velimir Chlebnikov. Za preklady diel Alexandra Puškina, Vladimira Sorokina, Ľudmily Ulickej, alebo Michaila Bulgakova dostal Cenu Jána Hollého.
Spolu s germanistom a literárnym vedcom Petrom Zajacom prekladá poéziu a drámu nemeckých autorov. Cenou Jána Hollého ocenili výber z poézie Karla Krausa Posledné dni ľudstva a Cenu Zory Jesenskej dostala aj ich antológia nemeckého básnického expresionizmu Krik a ticho storočia. Spoločne so Zajacom preložil aj poéziu nemeckého básnika Paula Celana, ktorá knižne vyšla v roku 2022 pod názvom Z tmy do tmy.
Medzi čitateľskou verejnosťou rezonujú tiež jeho knižné rozhovory, ktorých vydal viac ako 20. Knižne „vyspovedal“ Milana Lasicu, Mariána Labudu, Tomáša Janovica, Kamila Peteraja, Ladislava Chudíka, Stana Dančiaka, Petra Lipu alebo Emíliu Vášáryovú. Cenu Dominika Tatarku za rok 2016 si odniesla jeho kniha František Mikloško – Rozhovory o dobe a ľuďoch. V roku v 2020 vydal knižný rozhovor so psychiatrom Jozefom Haštom. Zatiaľ jeho posledným respondentom bol politológ a politický analytik Grigorij Mesežnikov.
Koktejl.sk
