Koktejl.sk
Pred 50 rokmi sa stala najtragickejšia letecká nehoda na území Slovenska a jedna z najväčších leteckých katastrof v dejinách bývalého Československa. Dopravné lietadlo Il-18B sa 28. júla 1976 zrútilo do jazera Zlaté piesky v Bratislave. Po rokoch sa na verejnosť dostala šokujúca informácia, že jednou zo svedkýň bola herečka Hana Gregorová. Viac o tom povedala v rozhovore pre TN.cz.
Väčšina relevantných zdrojov i svedectiev uvádza 76 mŕtvych. Nehodu prežili traja ľudia, aj keď niektoré pramene hovorili o štyroch, respektíve piatich. Dnes 73-ročná herečka bola v čase nešťastia na Zlatých pieskoch. „Taká bezmoc strašná, že čo môžeš... Nič. A teraz tá predstava, že tam niekto je a žije... Ako sa má odtiaľ dostať,“ opísala svoje pocity pri pohľade na leteckú katastrofu.
Gregorová si dobre pamätá aj na detaily. „Vedľa ostrova, tak asi desať metrov, trčal takto zapichnutý chvost toho lietadla. To lietadlo sa zlomilo a predná časť bola pod vodou,“ spomínala, ako vyzeral stroj po náraze do vody. „Myslím si, že je treba si to pripomínať. Sme tu iba na návšteve. Vážme si každú chvíľku,“ povedala slová, z ktorých behá mráz po chrbte. FOTO z miesta tragédie nájdete v galérii.
Desivý je fakt, že v lietadle sa mal nachádzať aj spevák Pavol Hammel, ktorý ho ale zmeškal. „Ja som zaspal na tom letisku, preto som vlastne to lietadlo zmeškal. Tak som sa trochu aj rozčuľoval, že prečo nebola posledná výzva, prečo ste ma nezobudili a všetko okolo toho také rozčúlené,“ spomínal, čo ho zachránilo.
Rýchlo sa dozvedel pravdu. „A mi hovoria: ‚Pán Hammel, vy sa nerozčuľujte. To vaše lietadlo spadlo.‘ Tak to ma dosť zobralo, ale napriek tomu som potom sa skľudnil a vlastne som ďakoval, že to takto dopadlo pre mňa,“ povedal pred rokmi spevák. O hrozivej nehode prehovorila pred pár dňami aj speváčka Eva Máziková. Viac si o tom môžete prečítať TU.
Okolnosti nehody
Z pražského letiska Ruzyně vyštartoval v tento deň pred 09.00 h pravidelný let ČSA OK-001 s kurzom na bratislavské letisko. Na palube lietadla bolo celkovo 79 ľudí, z toho 69 cestujúcich. Ďalej navigátor, palubný mechanik, dvaja letoví sprievodcovia, štyria zamestnanci Československých aerolínií (ČSA) a dvaja piloti. Kapitán lietadla Svatoslav Rosa a druhý pilot Jiří Růžička mali nalietané tisícky hodín.
Aj stroj mal dobré parametre a renomé. Iľjušin Il-18 bol síce dopravným lietadlom sovietskej konštrukcie z konca 50. rokov 20. storočia, ale o konštrukčnej vydarenosti tohto typu lietadla svedčí vyše 850 vyrobených kusov. Niektoré slúžili v mnohých krajinách sveta ešte aj v 21. storočí. Il-18B so značkou OK-NAB mal v roku 1976 za sebou 16 rokov služby a tisícky nalietaných kilometrov.
Deň predtým sa lietadlo vrátilo z líbyjského Tripolisu a pred sebou malo nenáročný, ani nie hodinový let v rámci republiky. Stroj sa k Bratislave priblížil ponad Brno, Hodonín a Veľké Kostoľany. Okolo 09.30 h nadviazala posádka spojenie s riadiacou letiskovou vežou a dostala povolenie pristáť. Od tohto momentu nastala séria nedorozumení a chýb, ktoré samy o sebe neboli fatálne, ale nakoniec vyústili do tragédie.
Veža si s pilotmi neporozumela najprv v otázke letovej hladiny. Dispečer následne zle určil vzdialenosť, mylne sa domnieval, že lietadlo je od letiska vzdialené 44 kilometrov, hoci v skutočnosti bolo len 29 kilometrov od dráhy. Nepovolil ďalší zostup a lietadlo sa tak nachádzalo o 300 metrov vyššie, než si dispečer myslel, a zároveň bolo o 15 kilometrov bližšie k letisku. Posádka preto musela vykonať oveľa prudší zostup na podstatne kratšej trase.
Nasledujúcu chybu urobili piloti, keď začali zostup pri príliš vysokej rýchlosti – 22 m/s, hoci odporúčaná rýchlosť bola 10 m/s, maximálne 15 m/s. Aj tak sa posádke podarilo stroj stabilizovať a vo vzdialenosti 2700 metrov pred začiatkom dráhy malo lietadlo správnu rýchlosť 260 km/h, vysunutý podvozok a takmer vysunuté vztlakové klapky.
Piloti sa však evidentne dostali do stresu a namiesto zvýšenia výkonu motory prepli do polohy pozemného voľnobehu. Kapitán sa následne rozhodol radšej pristávací manéver zopakovať. Opätovné zvýšenie výkonu motorov po ich predchádzajúcom brzdení však malo za následok automatické zapráporovanie a vypnutie motora číslo 3 – jeho vrtuľa sa automaticky nastavila do tzv. zástavovej (práporovacej) polohy, teda kolmo na smer letu, aby kládla čo najmenší odpor vzduchu.
V tejto chvíli došlo k ďalšej zásadnej chybe, keď palubný mechanik omylom zapráporoval motor číslo 4. Lietadlo sa tak ocitlo bez pohonu na pravej strane a začalo sa stáčať doprava smerom k jazeru Zlaté piesky, pričom len tesne minulo riadiacu vežu.
Posádka sa ešte pokúšala vyrovnať náklon lietadla, no palubný mechanik urobil poslednú a rozhodujúcu chybu – proti predpisom sa pokúsil znovu naštartovať už zapráporovaný motor číslo 4, listy vrtule sa opäť nastavili do pracovnej polohy, čím sa odpor vzduchu na pravej strane lietadla ešte viac zvýšil. Stroj sa stal neovládateľným, prešiel do pádu po krídle pri strate rýchlosti a narazil na vodnú hladinu.
Slovenské i české médiá často uvádzali vyjadrenie českého dopravného pilota a odborníka na letecké nehody Ladislava Kellera: „Po chybe dispečera nasledoval celý rad nesprávnych rozhodnutí kapitána lietadla a závažných pochybení všetkých členov posádky, predovšetkým palubného mechanika. Všetky chyby sa spojili do jedného súvislého reťazca, ktorý napokon viedol ku katastrofe. Stačilo pritom vylúčiť ktorúkoľvek z chýb a k nehode by vôbec nedošlo.“
Po náraze na hladinu jazera Zlaté piesky sa lietadlo rozlomilo a rýchlo sa začalo potápať. Nad vodou zostala iba zadná časť trupu, v ktorej prežili štyria cestujúci. Jedným z nich bol Jaromír Kratochvíl, ktorý na prvé okamihy po páde spomínal: „Prvý dojem bol skľučujúci. Vládlo úplné ticho, až po chvíli sa začali ozývať vzlyky.“ Jemu a ďalším trom cestujúcim sa podarilo uvoľniť z bezpečnostných pásov a ustupovali pred stúpajúcou vodou smerom k zadnej časti lietadla. Pre náklon trupu a utrpené zranenia však nedokázali otvoriť dvere.
Rekreanti vyťahovali na breh niekoľkých mŕtvych cestujúcich pripútaných k rozbitým sedadlám. Niektorí sa vybrali na člne k trupu lietadla a začuli hlasy. Podarilo sa im vyslobodiť štyroch živých ľudí, ale privolaní potápači už nikoho ďalšieho nezachránili. Jeden zo štvorice vyslobodených po prevoze do nemocnice svojim zraneniam podľahol. Drvivá väčšina zomrela okamžite po náraze na následky ťažkých mechanických poranení.
Na mieste havárie dosahovala hĺbka až 17 metrov, lietadlo bolo zapadnuté v bahnitom dne a na jeho vytiahnutie museli záchranári použiť tank. Vyšetrovatelia vylúčili, že by bolo lietadlo poškodené ešte pred nárazom do vody, že by na palube vypukol požiar alebo že by niektorý z členov posádky utrpel zdravotnú indispozíciu. Rovnako sa nepotvrdil ani negatívny vplyv počasia či porucha navigačných zariadení letiska.
Obhliadka trosiek jednoznačne ukázala, že oba motory na ľavej strane pracovali až do nárazu. Výpovede svedkov aj technické expertízy potvrdili, že tragédiu nespôsobila ani nekvalitná oprava, ani technická porucha odstránená deň predtým.
Po tragédii sa prijala sústava bezpečnostných opatrení, pribudol aj výcvik posádok na leteckých simulátoroch, ktorý umožňoval nacvičovať mimoriadne rizikové situácie. Od roku 1976 už Československé aerolínie (neskôr ani nástupnícke České aerolínie) nezaznamenali smrteľnú nehodu dopravného lietadla s cestujúcimi.
Koktejl.sk
