Hammel mal sedieť v lietadle smrti, ktoré padlo na Zlatých pieskoch: Zachránila ho neuveriteľná náhoda!

Od tragického pádu dopravného stroja Il-18B, ktorý otriasol celým bývalým Československom, uplynulo 50 rokov. Pád lietadla si podľa väčšiny oficiálnych zdrojov vyžiadal 76 ľudských životov. Smrteľnú haváriu ako zázrakom prežili iba traja ľudia, i keď niektoré dobové záznamy hovorili o štyroch či piatich zachránených.

Tragédii unikli o vlások Pavol Hammel, ktorý prehovoril pre portál tnlive.sk, a tiež Eva Máziková. Spevák nejedného známeho hitu do osudného letu nenastúpil, pretože ho našťastie zmeškal.

„Ja som zaspal na tom letisku, tak som sa trochu aj rozčuľoval. Že ako a prečo nebola posledná výzva, čo ste ma nezobudili a všetko okolo toho. Na to mi jeden pán povedal, aby som sa nerozčuľoval, pretože to moje lietadlo spadlo,“ zaspomínal si Hammel.

Máziková v deň smutného výročia narazila na archívnu fotografiu krídla trčiaceho z jazera. „Vtom ma zabolelo pri srdci, keď som si spomenula na túto príhodu,“ povedala fanúšikom na Instagrame.

Krátko pred tragédiou sa v pražskej Lucerne konal koncert, na ktorom vystupovali slovenskí aj českí umelci. Ako to už v umeleckých kruhoch býva, po úspešnom vystúpení nasledovala spoločná oslava, ktorá sa natiahla do neskorých nočných hodín.

Máziková mala z Prahy do Bratislavy cestovať práve ranným letom, ktorý sa neskôr skončil tragédiou. Po prebdenej noci sa však rozhodla inak. Svojmu spoločníkovi vtedy povedala, aby na letisko vyrazil bez nej, s tým, že si let bez problémov zmení na neskorší termín.

Dôvod tohto rozhodnutia bol z dnešného pohľadu až neuveriteľne prozaický - chcela ísť ku kaderníčke. „Ja som v tom lietadle mala byť. To je strašné!“ spomína. Ako sama s pokorou a vďakou dodáva, Pán Boh s ňou mal zrejme iné plány. „Myslím na to, je to smutné,“ dodala na záver.

Z pražského letiska Ruzyně vyštartoval pred 09.00 h pravidelný let ČSA OK-001 s kurzom bratislavské letisko. Na palube lietadla bolo celkovo 79 ľudí, z toho 69 cestujúcich. Ďalej navigátor, palubný mechanik, dvaja letoví sprievodcovia, štyria zamestnanci Československých aerolínií (ČSA) a dvaja piloti. Kapitán lietadla Svatoslav Rosa a druhý pilot Jiří Růžička mali nalietaných tisícky hodín.

Aj stroj mal parametre a renomé. Iľjušin Il-18 bolo síce dopravné lietadlo sovietskej konštrukcie z konca 50. rokov 20. storočia, ale o konštrukčnej vydarenosti tohto typu lietadla svedčí vyše 850 vyrobených kusov. Niektoré slúžili v mnohých krajinách sveta ešte aj v 21. storočí. Il-18B so značkou OK-NAB mal v roku 1976 za sebou 16 rokov služby a tisícky nalietaných kilometrov.

Deň predtým sa lietadlo vrátilo z líbyjského Tripolisu a pred sebou malo nenáročný, ani nie hodinový, let v rámci republiky. Stroj sa k Bratislave priblížil ponad Brno, Hodonín a Veľké Kostoľany. Okolo 09.30 h nadviazala posádka spojenie s riadiacou letiskovou vežou a dostala povolenie pristáť. Od tohto momentu nastala séria nedorozumení a chýb, ktoré sami o sebe neboli fatálne, ale nakoniec vyústili do tragédie.

Veža si s pilotmi neporozumela najprv v otázke letovej hladiny. Dispečer následne zle určil vzdialenosť, mylne sa domnieval, že lietadlo je od letiska vzdialené 44 kilometrov, hoci v skutočnosti bolo len 29 kilometrov od dráhy.

Nepovolil ďalší zostup a lietadlo sa tak nachádzalo o 300 metrov vyššie, než si dispečer myslel, a zároveň bolo o 15 kilometrov bližšie k letisku. Posádka preto musela vykonať oveľa prudší zostup na podstatne kratšej trase.

Nasledujúcu chybu urobili piloti, keď začali zostup v príliš vysokej rýchlosti - 22 m/s, hoci odporúčaná rýchlosť bola 10 m/s, max. 15 m/s. Aj tak sa posádke podarilo stroj stabilizovať a vo vzdialenosti 2700 metrov pred začiatkom dráhy malo lietadlo správnu rýchlosť 260 km/h, vysunutý podvozok a takmer vysunuté vztlakové klapky.

Piloti sa však evidentne dostali do stresu a namiesto zvýšenia výkonu motory prepli do polohy pozemný voľnobeh. Kapitán sa následne rozhodol radšej pristávací manéver zopakovať.

Opätovné zvýšenie výkonu motorov po ich predchádzajúcom brzdení však malo za následok automatické zapráporovanie a vypnutie motora číslo 3 - jeho vrtuľa sa automaticky nastavila do tzv. zástavovej (práporovacej) polohy, teda kolmo na smer letu, aby kládla čo najmenší odpor vzduchu.

V tejto chvíli prišlo k ďalšej zásadnej chybe, keď palubný mechanik omylom zapráporoval motor číslo 4. Lietadlo sa tak ocitlo bez pohonu na pravej strane a začalo sa stáčať doprava smerom k jazeru Zlaté piesky, pričom len tesne minulo riadiacu vežu.

Posádka sa ešte pokúšala vyrovnať náklon lietadla, no palubný mechanik urobil poslednú a rozhodujúcu chybu - proti predpisom sa pokúsil znovu naštartovať už zapráporovaný motor číslo 4, listy vrtule sa opäť nastavili do pracovnej polohy, čím sa odpor vzduchu na pravej strane lietadla ešte viac zvýšil.

Stroj sa stal neovládateľným, prešiel do pádu po krídle pri strate rýchlosti a narazil na vodnú hladinu. Po náraze na hladinu jazera Zlaté piesky sa lietadlo rozlomilo a rýchlo sa začalo potápať.

Slovenské i české médiá často uvádzali vyjadrenie českého dopravného pilota a odborníka na letecké nehody Ladislava Kellera. „Po chybe dispečera nasledoval celý rad nesprávnych rozhodnutí kapitána lietadla a závažných pochybení všetkých členov posádky, predovšetkým palubného mechanika,“ uviedol.

„Všetky chyby sa spojili do jedného súvislého reťazca, ktorý napokon viedol ku katastrofe. Stačilo pritom vylúčiť ktorúkoľvek z chýb a k nehode by vôbec nedošlo,“ dodal Keller.

Nad vodou zostala iba zadná časť trupu, v ktorej prežili štyria cestujúci. Jedným z nich bol Jaromír Kratochvíl. „Prvý dojem bol skľučujúci. Vládlo úplné ticho, až po chvíli sa začali ozývať vzlyky,“ spomínal na prvé okamihy po páde. Jemu a ďalším trom cestujúcim sa podarilo uvoľniť z bezpečnostných pásov a ustupovali pred stúpajúcou vodou smerom k zadnej časti lietadla. Pre náklon trupu a utrpené zranenia však nedokázali otvoriť dvere.

Rekreanti vyťahovali na breh niekoľkých mŕtvych cestujúcich pripútaných k rozbitým sedadlám. Niektorí sa vybrali na člne k trupu lietadla a začuli hlasy. Podarilo sa im vyslobodiť štyroch živých ľudí, ale privolaní potápači už nikoho ďalšieho nezachránili. Jeden zo štvorice vyslobodených po prevoze do nemocnice svojim zraneniam podľahol. Drvivá väčšina zomrela okamžite po náraze na následky ťažkých mechanických poranení.

V mieste havárie dosahovala hĺbka až 17 metrov, lietadlo bolo zapadnuté v bahnitom dne a na jeho vytiahnutie museli záchranári použiť tank. Vyšetrovatelia vylúčili, že by bolo lietadlo poškodené ešte pred nárazom do vody, že by na palube vypukol požiar alebo že by niektorý z členov posádky utrpel zdravotnú indispozíciu. Rovnako sa nepotvrdil ani negatívny vplyv počasia či porucha navigačných zariadení letiska.

Obhliadka trosiek jednoznačne ukázala, že oba motory na ľavej strane pracovali až do nárazu. Výpovede svedkov aj technické expertízy potvrdili, že tragédiu nespôsobila ani nekvalitná oprava, ani technická porucha odstránená deň predtým.

Po tragédii sa prijala sústava bezpečnostných opatrení, pribudol aj výcvik posádok na leteckých simulátoroch, ktorý umožňoval nacvičovať mimoriadne rizikové situácie. Od roku 1976 už Československé aerolínie (neskôr ani nástupnické České aerolínie) nezaznamenali smrteľnú nehodu dopravného lietadla s cestujúcimi.