Koktejl.sk
Diváci si ho pamätajú najmä vďaka komédii Černí baroni či nekonečnému televíznemu seriálu Ulice. Bronislav Poloczek († 72) však na javisku stvárnil množstvo dramatických i komediálnych postáv a hoci navonok pôsobil ako hundroš, v súkromí bol veľmi citlivý muž, ktorý celý život miloval jednu ženu, píše web eXtra.cz.
Bronislav Poloczek sa ťažko vyrovnával so smrťou svojej manželky Zdenky, s ktorou sa zoznámil už ako študent a nakoniec spolu boli takmer 40 rokov. Herec od začiatku vedel, že je tá pravá, už v osemnástich si povedali áno. „Odvtedy, čo mi zomrela manželka, ma už nič nezaujíma. Už nechcem ani hrať. Nič už neplánujem. Čakám len na smrť. Som starý,“ povedal v minulosti Blesku.
Bronislav Poloczek sa narodil 7. augusta 1939 na Karvinsku v obci Horní Suchá, ktorá v tom čase patrila Poľsku. Mama pracovala ako kuchárka, otec bol baník a počas 2. svetovej vojny pôsobil v poľskej jednotke britskej armády, vďaka čomu mal „Broňa“, ako Poloczka prezývali, za komunistického režimu zlý kádrový profil.
Od roku 1956 pôsobil v poľskom súbore Tešínskeho divadla v Českom Těšíne. Vyštudoval úspešne herectvo na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (JAMU). Prijímačky ešte robil v poľštine, no v priebehu dvoch rokov musel dokonale zvládnuť češtinu, ktorá nebola jeho materinskou rečou. Po skončení školy v roku 1961 krátko pracoval ako kulisák, takmer päť rokov potom pôsobil v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti. V roku 1966 prešiel do Východočeského divadla v Pardubiciach.
V tom čase získaval prvé herecké skúsenosti aj pred filmovou kamerou. Jeho premiérou bola spartakiádna „agitka“ Valčík pro milion, ktorú v roku 1960 nakrútil Josef Mach. V roku 1970 ho režisér Karel Kachyňa obsadil do vedľajšej úlohy vo filme Ucho, ktorý, naopak, skončil na dlhé roky v trezore.
Kým filmové úspechy sa dostavovali len postupne, na divadelných doskách bol Bronislav Poloczek skúseným hercom. V roku 1975 sa stal členom Naivného divadla v Liberci, ktoré sa neskôr pretransformovalo na známe pražské Studio Ypsilon. Tu si Poloczek zahral v inscenáciách Trinásť vôní, Mamzelle Nitouche či v hre o Jaroslavovi Haškovi Voni jsou hodnej chlapec, kde stvárnil postavu samotného autora legendárneho Švejka.
V roku 1988 dostal ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. Stal sa členom činohry Národného divadla, kde vytvoril celé spektrum výnimočných postáv: Moliérovho Tartuffa, Dantona v Büchnerovej Dantonovej smrti, Shakespearovho Falstaffa, alebo tiež Alfréda Doolittla v Pygmalione od Bernarda Shawa.
Od konca 70. rokov 20. storočia sa rozrastal aj zoznam filmov, v ktorých Bronislav Poloczek hral. Spomedzi nich možno spomenúť kriminálku Sázka na třináctku režiséra Dušana Kleina, či populárny film Marie Poledňákovej Jak dostat tatínka do polepšovny, ktorý bol pokračovaním úspešnej snímky Jak vytrhnout velrybě stoličku.
Kachyňa obsadil Poloczka do oboch svojich filmov vytvorených na motívy próz spisovateľa a novinára Otu Pavla – Zlatí úhoři a Smrt krásných srnců. Jednu z hlavných postáv, kapitána Ořecha, si Poloczek zahral v divácky úspešnej komédii Černí baroni, ktorú podľa románu Miloslava Švandrlíka nakrútil v roku 1992 Zdeněk Sirový.
Okrem tejto roly mu veľkú popularitu priniesli televízne seriály. Jedným z prvých bola Arabela a jej pokračovanie Rumburak, ktoré nakrútil Václav Vorlíček. Poloczek hral tiež v slovenskom seriáli Lekár umierajúceho času, či v seriáloch Slovácko sa nesúdí, Vlak dětství a naděje, a tiež Synové a dcery Jakuba Skláře z pera Jaroslava Dietla a v réžii Jaroslava Dudka. Najväčšiu divácku popularitu však priniesli Poloczkovi seriály Život na zámku, Hospoda, či Ulice.
Rakúsky dramatik Peter Turrini v roku 2002 osobne Poloczkovi zatlieskal za výkon v jeho monodráme Hotovo, koniec!, ktorú uviedlo Divadlo Kolowrat. Išlo o monológ človeka v kríze, ktorý vyhlásil, že naráta do tisíc a potom skoncuje so životom. Turrini ocenil humor, ktorý do pochmúrneho textu Poloczek vniesol. Herec túto hru objavil sám a dva roky sa pripravoval na jej uvedenie. Zažiaril aj v ďalšej Turriniho hre Jozef a Mária, kde bola jeho hereckou partnerkou Emília Vášáryová. Za tento výkon bol Poloczek nominovaný na Cenu Thálie v roku 2006.
Poslednú z neuveriteľných troch stoviek filmových a televíznych postáv vytvoril v pokračovaní známej Dívky na koštěti, v snímke Saxána a lexikon kouzel, ktorú v roku 2011 dokončil Václav Vorlíček. V posledných rokoch života trpel aj početnými zdravotnými problémami. Prekonal infarkt a mŕtvicu, potom musel držať diétu a schudol 30 kilogramov. Začal mať aj problémy s chôdzou, trápili ho výpadky pamäte, ale aj depresie. Zomrel 16. marca 2012 po druhej mŕtvici.
Koktejl.sk
