Legendárna Jana Synková († 80) ako dieťa videla svoju mamičku umierať: V ten moment sa všetko zmenilo...

Česká herečka Jana Synková († 80) sa všetkým vryla do pamäti vďaka filmu Babovřesky, kde si zahrala zvedavú pani Horáčkovú, či z legendárnej komédie Byl jednou jeden polda, kde stvárnila psychologičku Kudlákovú. Herečka zomrela 27. decembra, keď prehrala boj s agresívnym alzheimerom. V minulosti Jana v relácii 13. komnata prehovorila o bolestnom zážitku z detstva, ktorý jej zmenil život.

"Úplné detstvo bolo úžasné. To si pamätám, proste pocit istoty, bezpečia. Proste samá radosť. Bývala s nami babička, to bola bývalá primabalerína, dedko teda už nebol nažive a to bol slávny vtedy tenor divadelný, taký lev salónu a zvodca. On bol skutočne strašne slávny, asi ako Karel Gott dneska," spomínala na svoju rodinu Jana v roku 2009.

"Mamička ako voňala, ona bola taká svetlá, a my sme chodili s ňou do Prahy, a jazdili sme električkou, a to som na ňu tak pozerala a strašne sa mi páčila. A mala som pocit, že to takto bude naveky, že toto je život," opisovala spomienky na svoju mamu pred strašnou tragédiou.

Keď mala 6 rokov, jej život sa obrátil naruby. "Ja som prišla domov zo školy a teraz ten byt bol úplne hore nohami. Plno tam bolo cudzích ľudí, či to boli doktori alebo ja neviem... Všetci pobehovali, mňa si nikto nevšimol, tak ja som prešla až do tej spálne a tam som pozerala, ako čo sa deje? A tak som proste pri tom bola. No potom si ma nejak všimli, tak ma odviedli. No a v ten moment sa všetko zmenilo. Dokonca aj tie steny, aj ten nábytok, to sa proste zrazu zmenila úplne atmosféra," opísala bolestný pohľad, keď videla svoju mamu na smrteľnej posteli.

"Ona nebola chorá, že by sa v rodine hovorilo, že by bola chorá. Hovorilo sa, že sa musí šetriť, že proste srdiečko a tak, ale nikdy neležala, alebo že by ako nejakí doktori k nám chodili, to vôbec. Nič také," vysvetlila.

Jana už v tak nízkom veku pochopila, že sa stalo niečo, čo sa už nedá zvrátiť. "Niečo sa stalo, čo sa už nedá proste nikdy odčiniť a že to je hrozné," spomínala Synková. "Ten pohreb bol dosť smutný. To už ja ako dieťa som si vtedy hovorila, že tie deti by tam nemali chodiť vôbec. To proste pre mňa bolo hrozné. Bolo tam strašne veľa ľudí, ktorí stále plakali a tie čierne závoje... Hrozné to bolo," opísala poslednú rozlúčku s jej mamou.

Bolesť si so sebou niesla celý život. "Tá hrôza alebo ten zážitok krutá sa tak dávkuje, že ako rastiete, tak to narastá tá strata. A my sme si so sestrou robili, čo sme chceli, pretože ten otec bol preč celý deň, no a tak sme sa vychovávali samé v podstate. Ale potom to začalo vadiť, keď už to je 10 rokov, tak potrebuje človek nejakú ženu, ktorá by ho nejak smerovala," vysvetľovala Jana a dodala, že jej chýbalo, že sa nemala komu zdôveriť.

Útek z reality našla v literatúre a v dramatickom krúžku. "Zrazu sa otvorilo niečo, čo človeka baví a uvedomila som si, že proste to chcem robiť. Že toto by sa mi páčilo takto hrať," spomínala na svoje začiatky v herectve a po strednej škole sa rozhodla ísť na Divadelnú fakultu Akadémiu múzických umení v Prahe.