04. apr. 2026 o 16:00
mob, TASR, Koktejl

Český herec sa z koncentračného tábora vrátil s démonmi, temné slová dcéry: Kričal a zobúdzal sa s hrôzou...

placeholder
Český herec Josef Větrovec.
Zdroj: Reprofoto/ČT1

Bol komplikovaná osobnosť.

Zahraničné promi
04. apr. 2026 o 16:00
Český herec sa z koncentračného tábora vrátil s démonmi, temné slová dcéry: Kričal a zobúdzal sa s hrôzou...

Bol komplikovaná osobnosť.

Diváci si Josefa Větrovca pamätajú napríklad zo seriálov Hříšní lidé města pražského, Chalupáři, či Třicet případů majora Zemana. Herec sa narodil 5. marca 1922 v Plzni a vyučil sa za zámočníka. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do organizovania odbojovej činnosti, no v roku 1943 ho zatklo gestapo za rozmnožovanie ilegálnych letákov. Väznili ho najskôr v rodnom meste, potom v Terezíne a nakoniec v koncentračnom tábore v nemeckom Buchenwalde, kde zažil útrapy, o ktorých nikdy nehovoril, píše iDnes.cz.

O otcovej komplikovanej povahe prehovorila v knihe Větrák jeho jediná dcéra Jitka. „V noci kričal a zobúdzal sa s hrôzou. Nosil v sebe strašné veci, o ktorých nebol schopný hovoriť. Poviem to veľmi tvrdo, ale ľudia, ktorí boli takto poznamenaní koncentrákmi, by asi nikdy nemali mať deti,“ spomína Jitka, ktorá o sebe tvrdila, že bola nechcené „povojnové dieťa“ a cestu si k sebe našli až na sklonku jeho života.

Větrovec bol aj v dôsledku utrpenia v koncentračných táboroch komplikovanou osobnosťou a voči rodine sa správal chladne. Incident, ktorý otriasol celou rodinou, opísala v spomínanej knihe jeho sestra Božena. „Naša mama sa prišla pozrieť na vnučku Jitku a vtedy povedala nepochopiteľnú vec: ‚Židovské deti, ktoré majú modrú žilku cez nos, do roka sk*pú,‘“ prezradila. Po týchto slovách ju vyhodil z bytu a už nikdy s ňou neprehovoril. Nešťastná žena nakoniec spáchala samovraždu skokom z mosta.

O jeho činnosti v koncentrákoch sa veľa nevie, ale dcéra tvrdila, že veľmi obľúbený tam asi nebol. „Vraj bol prospechár, čo môže byť v lágri katastrofálna vlastnosť. Na rozdiel od ostatných mal vraj vždy niečo jesť, takže tam boli asi aj nie veľmi chvályhodné veci,“ povedala Jitka, ktorá mala mať tieto informácie od mamy. „V akomsi záchvate zlosti mi povedala, že sa tam správal strašne. Niečo na tom muselo byť, inak by jej to ani nenapadlo vypustiť z úst,“ opísala zložitú situáciu.

S divadlom začal herec ešte ako ochotník pred vojnou vo svojej rodnej Plzni. Po druhej svetovej vojne od roku 1946 až do roku 1960 tu pôsobil aj profesionálne ako herec v plzenskom Divadle Josefa Kajetána Tyla, kde vytvoril celý rad pozoruhodných rolí. V roku 1960 odišiel do Prahy do súboru Divadla E. F. Buriana, kde pôsobil až do roku 1990, keď odišiel do dôchodku. V tomto divadle bol 15 rokov aj riaditeľom.

Větrovec herectvo nikdy neštudoval, ale rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. Vďaka svojmu plastickému herectvu a krásnemu hlbokému hlasu bol hercom charakterových, dramatických i komediálnych postáv. S filmom prvý raz prišiel do styku až po svojom definitívnom príchode do Prahy, vďaka úlohe muža v krčme v Čechovovej dráme Kohout plaší smrt (1961).

Populárnym sa stal svojím jednoduchým herectvom bodrých a politicky uvedomelých dedinských, ale aj mestských hrdinov. Taký bol napríklad riaditeľ Grochol (Lucie), kapitán (Ukradená vzducholoď), akrobat Vencl (Lidé z maringotek), šéf Paul (Já to tedy beru, šéfe…!), riaditeľ divadla (Já už budu hodný, dědečku!), Obrist (Pan Vok odchází), Franta Chovanec (Zralé víno a Mladé víno), komisár First (Anděl s ďáblem v těle a Anděl svádí ďábla) a riaditeľ nemocnice (Jak básníkům chutná život a Konec básníků v Čechách), kde sa naposledy objavil na filmovom plátne. Rozhodne viac hereckých príležitostí mu priniesla Československá televízia.

Ako herec sa uplatnil v rozhlase a samozrejme v dabingu, kde často daboval napr. francúzskeho herca Jeana Gabina a talianskeho herca Buda Spencera. Uplatnil sa aj ako rozprávač (napríklad Míša Kulička) a na audio nosičoch s rozprávkami s Hurvínkom (zločinec Drsňák).

Bol presvedčeným komunistom a členom Komunistickej strany Československa. Za svoje herectvo v roku 1973 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 titul národného umelca. Po roku 1989 sa stiahol do ústrania. V starobe sa potýkal so zdravotnými problémami. Prekonal pľúcnu embóliu, mal ľahšiu cukrovku a opakovane musel byť hospitalizovaný. Na Vianoce si ho dcéra ešte raz vzala domov, no po sviatkoch sa vrátil späť do starostlivosti lekárov.

Zomrel doma, posediačky pri stole. Dcéra opísala jeho odchod slovami: „Nakoniec doma za stolom. V pokoji. Päste mal na stole, takže zomrel pokojne. A keďže sa svietilo, odišiel asi večer.“ Jeho telo našla opatrovateľská služba, keď sa mu nedokázala dovolať. „Mŕtvy bol už niekoľko dní,“ uviedla. Oficiálnym dátumom úmrtia je 11. február 2002. Mal 79 rokov, do okrúhlych narodenín mu chýbal menej než mesiac.