Majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike v kanadskom Montreale priniesli obrovský príbeh, o ktorom dnes hovorí celé Slovensko. Na štart náročných pretekov mužov elite na 273,7 kilometra sa totiž za našu krajinu postavil človek, od ktorého by to v balíku nikto nečakal. Dvadsaťosemročný Vladimír Kováčik musel narýchlo vymeniť masérsky stôl za bicykel a postaviť sa vedľa najväčších hviezd planéty.

Slovenská účasť bola nevyhnutným náhradným riešením, keďže naši profesionálni cyklisti nemohli do Kanady vycestovať kvôli zraneniam či iným komplikáciám. Slovensko však nechcelo prísť o dôležité body v rebríčku UCI pred olympijskou kvalifikáciou. Podobne obetavo naskočila do pelotónu už v sobotu aj Tereza Kurnická. Kováčik sa výzvy nezľakol a s hlavným poľom držal dychberúce tempo približne sto kilometrov, kým z pretekov odstúpil.

Kováčik bol pôvodne sám cyklistom, no svoje posledné preteky odjazdil ešte v roku 2017 a neskôr sa stal masérom. V rozhovore pre platformu Cycling Pro Net opísal, ako k tejto kuriozite vlastne prišlo. "Príbeh je taký, že som masér v slovenskom národnom tíme," vysvetlil na úvod Kováčik. "Naši pretekári sem neprišli, pretože sú zranení, alebo niektorí naši pretekári nemohli prísť. Takže posledná možnosť bola, že musím štartovať za slovenský tím, pretože strácajú veľmi veľa bodov v rebríčku," doplnil obetavý člen realizačného tímu.

Rozhodnutie padlo len niekoľko dní pred samotným štartom svetového šampionátu. "Informácia bola taká, že posledný pretekár bol naozaj zranený a nemohol prísť," zaspomínal si na kritické chvíle s tým, že išlo o poslednú možnosť. Na otázku redaktora ohľadom jeho aktuálnej fyzickej kondície reagoval len s úprimným smiechom. "Forma? Nemám žiadnu formu," priznal bez okolkov Kováčik. "Trochu trénujem, ale len tak amatérsky," dodal so smiechom.

Návrat do závodného dresu po deviatich rokoch si vyžiadal aj určité estetické úpravy, na ktoré už nebol dlho zvyknutý. "Bolo trochu ťažké dať si tie čísla. Bolo to pred deviatimi rokmi, keď som to robil naposledy a oholil si nohy," vysvetľoval pobavený Slovák. Zaspomínal si tak na tradičné rituály každého profesionálneho cyklistu. "Naozaj veľmi ťažké. Cítim sa teraz ako žena," zasmial sa schuti do kamery.

Stáť na štartovej čiare vedľa takých gigantov svetovej cyklistiky bol pre neho nezabudnuteľný moment. "Nemám na to slov. Je to sen pre každého pretekára a ja som tu len ako masér, čo je šialené," povedal slovenský zástupca v rozhovore pre televíziu Eurosport a podobne neskôr reagoval aj pre zahraničný portál.

Napriek tomu, že ho fanúšikovia na Slovensku okamžite začali oslavovať ako národného hrdinu, sám si pred štartom žiadne ciele nekládol. "Ó, nie, nemám žiadne ambície," odpovedal úprimne na otázku, či si verí na nejaký výsledok. Redaktor mu na záver poprial, aby si neopakovateľný zážitok hlavne užil. "Veľmi pekne ďakujem," uzavrel s úsmevom sympatický masér, ktorý ukázal obrovské srdce pre slovenský šport.

Američan Brandon McNulty sa stal prekvapivým majstrom sveta v cestnej cyklistike. Zlatú medailu mu na trati v Montreale priniesol útok približne 30 km pred cieľom 273,7 km dlhých pretekov, ktoré zvládol za 6:17:04 h. Striebro si vybojoval Austrálčan Michael Matthews, bronz získal jeden z hlavných favoritov Mathieu van der Poel z Holandska, obaja finišovali s odstupom 13 sekúnd za víťazom.

McNulty sa stal tretím americkým cyklistom, ktorý získal titul majstra sveta medzi mužmi v cestných pretekoch v kategórii elite. Naposledy sa to podarilo v roku 1993 legendárnemu Lanceovi Armstrongovi, pred ním sa radoval aj ďalší Američan Greg LeMond v rokoch 1983 a 1989. „Úprimne, ani neviem, čo sa stalo. Som úplne bez slov. Až do posledných 100 metrov som tomu ani neveril, bol som veľmi unavený. Už som ´zomieral´, ale stále som tlačil. Už týždne hovoríme, že máme silný tím a že je to možné. Myslím si, že sme jazdili skvele a mali všetko pod kontrolou. Robili sme si z toho srandu s manželkou, pretože som vedel, že sa niečo môže stať, ale bol by potrebný zázrak. Teraz sa zdá, že sa ten zázrak stal,“ citoval dojatého víťaza portál cyclingnews.com.

Preteky s prevýšením viac ako 3800 m počas 12 kôl okruhu Mount Royal a stúpania Camillien-Houde (2,3 km so sklonom 6,2 %) mali priniesť vyčerpávajúci boj, v ktorom mohli uspieť len tí najsilnejší. Počas sezóny sa očakávalo, že v týchto pretekoch zaútočí Tadej Pogačar na svoj tretí titul majstra sveta za sebou po dominantných sólových úspechoch v Zürichu a Kigali. Slovinca však vyradilo z hry zranenie, pre ktoré prišiel aj o možnosť vyhrať na Vuelte, ktorá mu ako posledná chýba k skompletizovaniu zbierky na Tour. Šance sa tak otvorili ďalším pretekárom a okruh favoritov bol široký. Tým najväčším bol Belgičan Remco Evenepoel a výbornú formu si do dejiska šampionátu priniesol aj jeho krajan Wout van Aert. Ambície na dúhový dres mal aj Holanďan van der Poel, Francúz Paul Seixas či Mexičan Isaac del Toro.

Po úvodnej a rovinatej časti z Brossardu do Montrealu čakali jazdcov mestské okruhy s troma krátkymi stúpaniami. Trasa bola podobná Grand Prix Montrealu, ktorá sa išla v polovici septembra a vyhral ju van der Poel. Holanďan patril k najaktívnejším mužom nedeľných pretekov. Držal sa na čele, kde mu spoločnosť robili Brit Oscar Onley, Američan Quinn Simmons či slovinský reprezentant Primož Roglič. Zozadu sa držala na úrovni 30-40 sekúnd skupina okolo del Tora, Seixasa a Evenepoela, ktorému postupne dochádzali sily a z boja o titul majstra sveta vypadol aj spolu s van Aertom.

Približne 35 km pred cieľom sa sily na trati opäť spojili do jednej skupiny, no nie nadlho. Dopredu sa vybral osamotený Američan Brandon McNulty, ktorý sa krátko pred svojim útokom zhováral s del Torom - tímovým kolegom zo SAE Team Emirates. Prenasledovatelia za McNultym nedokázali spolupracovať a Američan si kontroloval na čele vlastné tempo a držal si približne minútový náskok. Šok na úkor najväčších favoritov 28-ročný McNulty dokonal a radoval sa z najväčšieho triumfu vo svojej kariére.