Ministerka Šimkovičová po kauze s Kostelným: Verejné vyznanie tomuto známemu slovenskému hercovi!

Okolo ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej (52) je od jej nástupu do funkcie poriadne dusno. Umelecká obec aj široká verejnosť sa proti jej krokom búri a ostro ich kritizuje. Opoziční poslanci jej dokonca vyslovili nedôveru a má sa rokovať o jej odvolaní.

Podľa informácií Aktuality.sk, Šimkovičová sa tento týždeň zamerala na herca Ľuboša Kostelného (42), ktorý na ňu podľa jej slov verbálne útočil na javisku. Podľa nej nešlo o súčasť scenára, ale o šikanu jej osoby. Okrem neho si chce predvolať aj šéfa Slovenského národného divadla (SND) Mateja Drličku. Jeho kolegovia ako Ján Koleník, Zuzana Fialová či Juraj Loj sa ho zastali a ministerku si podali na sociálnych sieťach. Ich reakcie si môžete pozrieť vo fotogalérii.

Hoci má Šimkovičová s mnohými hercami „komplikované vzťahy“, pripomenula si životné jubileum legendárneho Štefana Kvietika, ktorý v piatok (10. mája) oslávil 90 rokov. „Dnes sa krásnych 90 rokov dožíva nezabudnuteľný herec Štefan Kvietik. Aj touto cestou mu chcem zaželať všetko len to krásne a dobré, čo vie život ponúknuť. Je priam nemožné vybrať jeho najlepšiu hereckú rolu, pretože úplne všetkých sa vždy zhostil nielen osobitým rázom a vážnosťou, ale predovšetkým srdcom. Všetko najlepšie pán Kvietik a veľa životnej energie do ďalších rokov,“ napísala na svojej sociálnej sieti.

Kvietikovou doménou boli zväčša psychologicko-realistické postavy robustných chlapov. Napriek prvotnému dojmu neprístupnosti, kvôli charakteristickému uhrančivému pohľadu, nachádza divák v jeho hereckom umení širokú škálu emócií a pocitov. Také bolo jeho stvárnenie nespočetného množstva legendárnych filmových, televíznych, divadelných a rozhlasových postáv.

Patrí medzi najvýznamnejších a najuznávanejších slovenských hercov a to tiež vďaka snímkam Boxer a smrť, Sám vojak v poli, Medená veža, Červené víno, Tisícročná včera, ale aj mnohým ďalším. „Každá umelecká činnosť vzniká pre človeka, pre jeho zážitok, poznanie, emocionálne a duchovné obohatenie, inak by nemala zmysel. Ak som svojou obsiahlou hereckou tvorbou na divadelných doskách, pred filmovou alebo televíznou kamerou a v rozhlase aspoň do istej miery naplnil spomínané atribúty, tak môj herecký príbeh nebol márny a zbytočný,“ povedal pre TASR jubilant.

Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Už len samotný pôvod z plachtinskej doliny, kde sa narodili herecké legendy ako Ctibor Filčík, Július Pántik či Milan Kňažko, mu predpovedal budúce smerovanie. Ako dieťa však túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelnými ochotníkmi.

Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.

Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka - Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore Osvienčim.

O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu.

V roku 1965 Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat.

Kritika ocenila Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého ml. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.

Bravúrne sa herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).

Posledným filmom, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom, Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.

Herec bol aj výraznou divadelnou osobnosťou. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.

V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov. Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a sympatizant Slovenskej národnej strany (SNS), píše Život. Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.

Spätným pohľadom do minulosti však už viackrát skonštatoval, že politická kariéra mu priniesla viac starostí ako radosti. „Zažil som kruté poznanie, čo môže politika priniesť do medziľudských vzťahov. Pocítil som to na vlastnej koži a táto skúsenosť ma navždy zbavila akýchkoľvek ilúzií. Dnes už politiku sledujem len informatívne a, ako vidno, nič sa nezmenilo,“ povedal začiatkom roka 2020 pre české médiá.

Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.

Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte.