V pondelok 12. januára sa uskutočnila slávnostná premiéra nového filmu slovenskej režisérky a scenáristky Mariany Čengel Solčanskej Štúr. „Rozprávačkou môjho Štúra je Adela Ostrolúcka, myslím si, že ženy v polovici 19. storočia na Slovensku nemali žiadny hlas, a ja im dlhujem pekný priestor,“ uviedla Čengel Solčanská. Scenár vytvorila na základe vlastnej knižnej predlohy.

Hlavnú postavu Ľudovíta Štúra, jednu z najväčších osobností našej histórie, si zahral Lukáš Pelč, ktorý je tiež producentom nového filmu. Diváci podľa neho prídu do kina na Štúra a objavia novú hviezdu Ivanu Kološovú, ktorá si zahrala Adelu Ostrolúcku. „Robí to bravúrne,“ poznamenal Pelč k filmovému debutu mladej herečky.

Film v prípade Štúra stojí podľa slov režisérky na historicky overených faktoch, archívnych prameňoch a dobových svedectvách. Fabuláciu využila pri písaní Adelinej dejovej linky. „Nevieme o nej nič, nezanechala po sebe ani len denník, nemáme jej portrét, to čo vzniklo, vzniklo až 20 rokov po jej smrti. Adela poskytuje skvelý priestor pre fabuláciu,“ dodala.

Pozvanie na premiéru prijal aj bývalý poradca premiéra Fica Eduard Chmelár. Podľa vlastných slov išiel do kina s miernou skepsou. Na sociálnej sieti netajil, že predchádzajúce filmy Čengel Solčanskej ho príliš neoslovili. „Toto dielko ma mohlo iba príjemne prekvapiť. Nestalo sa tak," napísal bez okolkov na Facebooku. Film Štúr označil za ďalšiu premárnenú šancu.

„Na úvod by som chcel oceniť veľkolepú výpravu a novátorský prístup, ktorý si táto téma už dlhodobo pýta. V doterajších pokusoch bol Štúr zobrazený príliš školometsky – ako socha, vzdialený poloboh, a nie človek z mäsa a kostí. Čiastočne je to spôsobené tým, že on sám bol nesmierne asketický a osamelý muž, ktorého vnútro je veľmi náročné zachytiť. Ani tu sa nepodarilo preraziť bariéru jeho masky. Mariana Čengel Solčanská sa však pokúsila zobraziť štúrovskú dobu očami ženy. Ambiciózny projekt však zhorel hneď pri štarte," nedával si servítku pred ústa politický analytik.

Skonštatoval, že na svet sme sa pozerali očami Adely Ostrolúckej a Štúr sa v tom príbehu úplne stratil a bol skôr okrajovou postavou. Čengel Solčanskej vyčíta, že sľubovala film primárne o Ľudovítovi Štúrovi, jeho epochálnom jazykovom diele a tento výsledok sme nedostali. „Ešteže režisérka priznala, že ľúbostný vzťah medzi Štúrom a Ostrolúckou je len legenda, ktorú nepotvrdzuje nijaký dôveryhodný zdroj," dodal.

Sledovateľom vysvetlil, že príbeh si vymyslela prvá Slovenka, ktorá získala doktorát na parížskej Sorbonne, Helena Turcerová-Devečková. „V roku 1913 obhájila dizertačnú prácu o Ľudovítovi Štúrovi, v ktorej si vyfantazírovala jeho ľúbostný pomer s Adelou Ostrolúckou (zrejme sa spoliehala na to, že vo Francúzsku o Štúrovi nikto nič nevie). Táto práca sa dostala do rúk spisovateľa Ľuda Zúbka, ktorého inšpirovala k napísaniu knihy Jar Adely Ostrolúckej," podelil sa o detaily.

Chmelár nenechal nitku suchú ani na hlavnom protagonistovi. „Ešte väčšou slabinou ako nekvalitný scenár bol herecký výkon hlavnej postavy. Lukáš Pelč ma ako Ľudovít Štúr vôbec nepresvedčil, pri historických prejavoch pôsobil, akoby ich neosobne čítal, akoby neboli jeho alebo akoby bol vyvolaný v škole k tabuli a mechanicky memoroval naučený text, pričom oči mu nervózne pobehovali zo strany na stranu. Túto postavu som mu neuveril. Nie každý, kto má bradu, je Štúr," poznamenal.

„To už Jozef Miloslav Hurban v podaní výborného Richarda Autnera bol charizmatickejší a Štúr pri ňom vyzeral len ako člen jeho družiny. Nehovoriac o Markovi Igondovi, ktorý v úlohe Adelinho otca Mikuláša Ostrolúckeho exceloval a podľa mňa si týmto hereckým výkonom vypýtal najbližšiu filmovú cenu Slnko v sieti," myslí si Chmelár.

S ostrou kritikou následne pokračoval. „Z niektorých vymyslených scén ma však chytala hrôza. Ako filmový fanúšik chápem umeleckú invenciu, no ako historik som oveľa prísnejší a zastávam názor, že veľký umelec dokáže aj skutočnú udalosť zobraziť pútavo a nepotrebuje si vymýšľať. Stretnutie s Jánom Hollým na Dobrej Vode pripomínalo skôr úvodnú scénu z Pána prsteňov ako reálnu historickú udalosť," napísal svoj názor.

Menoval aj konkrétne chyby, ako že štúrovci vystúpili na Kriváň v horúcom lete a nie v snehovej fujavici. Miesto, kde sa postrelil Štúr, bolo v realite celé zasnežené, kým vo filme bola sychravá jeseň. „Adela Ostrolúcka nezomrela na tuberkulózu, ale na týfus. No a vrcholom všetkého bola scéna, kedy sa štúrovci (v roku 1851!) zhovárali, že katolíci s nimi do projektu spisovného jazyka nepôjdu. Pritom s nimi rokovali minimálne od roku 1847 v Čachticiach, keďže kodifikácia slovenčiny (ako som už neraz upozorňoval) bol proces, nie udalosť," vypichol.

„Záverečná hádka medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotlivé hlásky je fraška, karikatúra pravej historickej udalosti, ktorá sa v skutočnosti neodohrala v nejakej tmavej chalúpke, ale v paláci na Primaciálnom námestí v Bratislave, kde dnes sídli teologická fakulta. A hádali sa viac Štúr s Hodžom ako evanjelici s katolíkmi," objasnil Chmelár.

Tam s kritickými vyjadreniami neskončil. „Najviac ma však pobúrila mystifikácia ako z tureckej telenovely, keď slúžka poslala do tmavej stodoly za Adelou svojho frajera, aby mala slečna Ostrolúcka pocit, že ju pomiloval Ľudovít Štúr... Táto divoká fantázia je zbytočnou dehonestáciou samotného Štúra a v takom filme je vyslovene rušivá a neviem sa rozhodnúť, či skôr smiešna alebo trápna," napísal rozhorčený odborník na politiku.

Status ukončil drobnou pochvalou. „Naopak, vizuálne sa mi páčila záverečná scéna, keď režisérka zobrazila umierajúceho Štúra ako Krista sňatého z kríža. Následné silné slová z jeho prejavu na Uhorskom sneme umocnili jeho odkaz. Ibaže dve vydarené scény dobrý film nerobia," uviedol. „Z tohto hľadiska to hodnotím ako premárnenú šancu, ktorú nezachránila ani štandardne dobrá hudba skupiny Hrdza. Téma Štúr na svoje plnohodnotné spracovanie stále čaká," dodal v závere.