Nešťastné lásky babičky z Jak vytrhnout velrybě stoličku: Päť osudových mužov a trpký koniec

Česká herečka Jana Dítětová († 65) to v živote nemala jednoduché. Diváci si ju môžu pamätať najmä z filmu Prstýnek (1944), no do sŕdc Čechoslovákov sa zapísala až neskôr ako babička v Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977). Ako povedal jej kolega Rudolf Hrušínský pri rozdávaní talentu si poň musela ísť dvakrát, no nikdy sa nestala veľkou herečkou.

Za jej nenaplnený potenciál môžu zrejme aj partneri, ktorých si vyberala. Prvýkrát išla pred oltár po II. svetovej vojne a za manžela si vzala režiséra a scenáristu Vladimíra Vlčka († 58). Ten bol zarytý komunista a neustále jej tlačil do hlavy „červenú propagandu“. O to väčší to bol pre všetkých šok, keď v roku 1968 emigroval.

Po Vlčkovi si vzala Josefa Vinklářa († 76), ktorého stretla v pražskom Realistickom divadle a v roku 1955 sa im narodil syn Jakub. Ani toto manželstvo ale nevydržalo dlho. Po troch rokoch sa Vinklář z bytu preč a už sa nevrátil. I napriek tomu, ale ostali s priateľmi.

Hovorí sa, že do tretice všetko dobré, no v prípade Dítětovej to neplatilo. Jej ďalším osudovým mužom bol ruský huslista David Ojstrach († 66), ktorý chodil do Prahy koncertovať. S umelcom si dlho písali, no museli sa schovávať po hoteloch, pretože bol ženatý. Jeho smrť na koncertnom turné v roku 1974 v Amsterdame ju neskôr veľmi zasiahla.

Rok pred sovietskou okupáciou vstúpil do jej života psychiater Stanislav Grof (91) a zdalo sa, že s ním nájde konečne šťastie. Lenže v tom istom roku získal štipendium v ​​USA a už sa nevrátil. Jana zostala opäť sama.

Onedlho na to sa do nej zamiloval holandský historik a nakladateľ Hans Roty, za ktorým odišla do jeho vlasti aj s 13-ročným synom. Ponúkal jej všetko. Svadbu, možnosť ostať v Holandsku, dokonca s ním aj otehotnela. Nevedela sa však vzdať divadla a svojho domova. Hans bol teda ochotný sa za ňou presťahovať. Nevyšlo to. Na územie Československa prišli v auguste 1968 vojská Varšavskej zmluvy a bol koniec.

Dítětová sa rozhodla ísť na potrat a nevyšla jej ani rola vo filme Žart (1968), kvôli ktorej prišla na niekoľko rokov o prácu. Na protest vystúpila z komunistickej strany a bola z nej „persona non grata“.

S ubiehajúcimi rokmi hľadala útechu na dne pohárika, no opitú ju nikto nikdy nevidel. Pridali sa aj zdravotné problémy, ktorých nebolo málo - bolesti bedier, parodontóza a šedý zákal. Kvôli parodontóze prišla o zuby. V roku 1991 zomrela na stomatologickej klinike v Prahe na rakovinu hrtana.