Koktejl.sk
Sľub komunistického režimu o absolútnej spoločenskej rovnosti a spravodlivom rozdelení majetku po februári 1948 sa v praxi veľmi rýchlo rozplynul. Hoci režim oficiálne hlásal, že všetci majú rovnako, v Československu časom vznikla hlboká priepasť medzi bežnými ľuďmi obracajúcimi každú korunu a úzkou skupinou vyvolených. Cesta k rozprávkovému bohatstvu si vyžadovala buď režimom posvätený talent, bezohľadné kšeftovanie, alebo premyslenú kriminálnu činnosť, píše Blesk.
Na absolútnom vrchole legálnych príjmov stála hŕstka režimu lojálnych umelcov, ktorým bolo umožnené koncertovať na Západe. Kým bežný robotník zarobil v 70. rokoch v priemere 2000 korún mesačne, spevácke ikony získali rovnakú sumu za jediný večer. Najlepšie platený Karel Gott († 80) napríklad za jediný koncert v západnom Nemecku v roku 1982 zinkasoval pre seba čistých 100-tisíc Kčs.
Závratné honoráre estrádnych hviezd neskôr potvrdil aj sám generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš vo svojom preslávenom prejave z roku 1989. „No, ja dostávam raz ročne výpis tých umelcov, ktorí dostávajú nad 100-tisíc korún... Tak povedzme pani Zagorová. Je to milé dievča a všetko, ale ona už má tri roky po sebe 600-tisíc. A ďalší. Nie šesťsto, ale milión, dva milióny berú, takí Jandovci a iní. Rok čo rok…“ povedal kedysi.
Paralelne s oficiálnou scénou kvitol nelegálny svet šedej ekonomiky, v ktorom dominovali pašeráci, taxikári, majitelia nočných podnikov a najmä veksláci. Pre nich skutočné bohatstvo nepredstavovali obyčajné koruny, ale valuty, zlato a najmä tuzexové bony. Aj ten najradovejší vekslák si dokázal denne prísť na 1 000 Kčs, čo bola v 80. roch takmer tretina priemerného mesačného platu.
Komunistická moc nad nimi často zatvárala oči, pretože ich potrebovala na prísun zahraničnej meny, pričom mnohí z nich úzko spolupracovali s ŠtB. Ako ukazujú neskoršie majetkové pomery, veksláci zo svojej dravosti ťažili aj po páde režimu, keď získaný kapitál pretavili do úspešného podnikania a zaradili sa medzi dnešných miliardárov.
Do kategórie neoficiálnych socialistických boháčov nepatrili len šéfovia podnikov zahraničného obchodu či funkcionári, ale aj zdanlivo obyčajní mäsiari a zeleninári. Hoci ich oficiálna výplata podliehala tabuľkovým platom, skutočná „zlatá baňa“ predstavovala nedostatkový tovar predávaný pod pultom za tučné úplatky.
Vďaka podvodom na váhe, svojvoľnému pripočítavaniu marží a predaju nekvalitného tovaru si denne prilepšovali o stovky korún. V režime permanentného nedostatku, kde sa vyhľadávanou menou stával aj toaletný papier či čerstvé južné ovocie, tak obyčajní predavači držali v rukách nečakanú moc nad bežnými občanmi.
Koktejl.sk
