Na televízne obrazovky sa 7. septembra vráti obľúbený dobový rodinný seriál Sľub, ktorý nás vracia do Československa 80. rokov. Nové epizódy štvrtej série prinesú nielen silné emócie a humor, ale aj napätie spojené so skutočnými historickými udalosťami. Píše sa 29. apríl 1986 a za hranicami Československa došlo k havárii jadrovej elektrárne v Černobyle. V rozhovore pre Nový Čas si zaspomínala na toto obdobie Zuzana Tlučková.

Obľúbená herečka v seriáli stvárňuje zdravotnú sestru Máriu, ktorá je mamou učiteľky hudobnej výchovy a slovenčiny Zuzany (Adriány Brnčalovej). Zuzanin život sa v jeden moment otočil o 180 stupňov. Musí sa postarať o malé dieťa svojich najlepších priateľov a navyše zvádza boj medzi srdcom a rozumom.

Výbuch v sovietskej atómovej elektrárni Černobyľ patrí medzi najväčšie tragédie v oblasti jadrovej energetiky. Elektráreň nachádzajúca sa na ukrajinskom území patrila v tom čase medzi najväčšie na svete a bola súčasťou strategického vojenského programu sovietskej armády. Výbuch na 4. energetickom bloku jadrového reaktora spôsobil rádioaktivitu 30- až 40-násobne väčšiu, aká bola pri zhodení atómovej bomby na Hirošimu v roku 1945.

Únik rádioaktívnych látok z černobyľskej elektrárne najviac postihol priľahlé oblasti Ukrajiny a Bieloruska. Kontaminované vzdušné prúdy zasiahli aj väčšinu Európy vrátane Slovenska. Haváriu a jej dôsledky sa nielen Sovietsky zväz, ale aj predstavitelia komunistického režimu v Československu snažili spočiatku tajiť a neskôr zľahčovať.

V čase, keď došlo k výbuchu v Černobyle, mala Tlučková len 24 rokov. "V deň, keď došlo k havárii v Černobyle, som sa nachádzala v Košiciach na návšteve u rodičov. O tom, že došlo k nejakej katastrofe, sme vôbec netušili," odhalila, že v čase najväčšej tragédie v oblasti jadrovej energetiky sa nachádzala neďaleko ukrajinských hraníc.

O katastrofe sa dozvedela neskôr. "Až pár dní po príchode domov do Bratislavy sme počuli prvé kusé informácie o tom, že švédski vedci zistili zvýšenú rádioaktivitu, ktorá sa šíri od ZSSR," povedala mrazivé slová.

K jadrovej katastrofe došlo v sobotu 26. apríla 1986 krátko po polnoci, o 1.23 h miestneho času. V dôsledku havárie bolo na území bývalého Sovietskeho zväzu rádioaktívne zamorených približne 150 000 štvorcových kilometrov. Bezprostredne zahynulo 31 pracovníkov elektrárne a hasičov. Tisíce ďalších ľudí podľahli neskôr chorobám súvisiacim s radiáciou.

To, že dôjde ku katastrofe, sa začalo javiť už deň predtým, keď sa plánovaná skúška vodou chladeného reaktora postupne vymkla spod kontroly. Krátko po polnoci nastala v jeho činnosti kritická situácia. Obsluha reaktora sa však rozhodla v skúške pokračovať. Výkon reaktora stále stúpal, pričom dosiahol až stonásobok svojej kapacity. Následne sa uránové palivo rozpadlo, preniklo ochranným obalom a dostalo sa do styku s chladiacou vodou.

Explózia roztrhla nádobu reaktora a aj betónové steny reaktorovej haly. Prach z obrovského výbuchu vyniesol do atmosféry nebezpečné rádioaktívne izotopy, ktoré vietor unášal na západ a severozápad.

Rozsah tragédie zhoršila aj nekompetentnosť miestneho vedenia a nedostatok príslušného vybavenia. Krátko po havárii napríklad začali hasiči hasiť oheň, mysliac si, že horí strecha 4. bloku elektrárne. Nikto im nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne. Rádioaktívna tavenina mala teplotu okolo 2000 stupňov Celzia, takže voda sa pri styku s ňou rozkladala na vodík a kyslík, ktoré vzápätí explodovali.

Únik rádioaktívnych látok postihol najviac priľahlé oblasti Ukrajiny a Bieloruska, ale kontaminované vzdušné prúdy zasiahli aj väčšinu Európy vrátane Slovenska. Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu rádioaktívnych látok v dvoch vlnách, počas prvých dní a týždňov po havárii, a tiež v období zimy 1986/1987.

Sovietske vedenie sa usilovalo katastrofu najprv utajiť. Vysťahovanie mesta Pripjať sa začalo až 36 hodín po výbuchu. Aj napriek jeho evakuácii sovietska vláda i médiá mlčali o tom, čo sa stalo. Sovietsky zväz oficiálne priznal haváriu až 30. apríla 1986, tri dni po tom, ako boli zvýšené hodnoty rádioaktivity namerané vo Švédsku. Nezrušili sa však prvomájové oslavy na Ukrajine a v Bielorusku a uskutočnila sa aj kyjevská etapa medzinárodnej cyklistickej súťaže Preteky mieru.

Sviatok práce sa aj napriek zvýšeným hodnotám rádioaktivity povinne oslavoval aj v Československu a Štátna bezpečnosť (ŠtB) monitorovala ohlasy obyvateľov na haváriu atómovej elektrárne. Rozsah katastrofy výrazne bagatelizovali nielen médiá, ale aj oficiálni predstavitelia československého komunistického režimu.

Vyšetrovanie katastrofy v Černobyli oficiálne uzavreli s tým, že pracovníci elektrárne nedodržali potrebné bezpečnostné predpisy, pričom riaditeľa a hlavného inžiniera odsúdili na desať rokov odňatia slobody. Únik rádioaktívnych prvkov sa zastavil v novembri 1986, keď sa poškodený reaktor podarilo úplne prekryť. V októbri a novembri toho istého roku opäť uviedli do prevádzky prvé dva bloky elektrárne a v decembri o rok neskôr aj tretí blok.

Na druhom bloku došlo v roku 1991 k požiaru, po ktorom ho odstavili. Koncom roka 1996 podpísala Ukrajina so štátmi G7 memorandum, na základe ktorého bola zastavená prevádzka prvého bloku. Od decembra 1996 fungoval len tretí reaktor černobyľskej elektrárne. Po ďalšej havárii v marci 1999 znížili jeho výkon na 50 percent. Prevádzku jadrovej elektrárne Ukrajina definitívne ukončila 15. decembra 2000.