Odvrátená tvár zabávača Menšíka? Prísne tajný spis ŠtB odhalil drsný konflikt so známym hercom!

Divákom je Pavol Landovský známy predovšetkým ako major Terazky z legendárnej komédie Černí baroni, hral však tiež v kultových filmov tzv. novej vlny v 60. rokoch minulého storočia. Bol tiež skvelým divadelným hercom. „Vždy ostal rebelom, ktorý rád provokoval svoje okolie a – aj keď to bolo dosť neznesiteľné – hovoril veci na rovinu,“ napísal o hercovi portál Českej televízie.

Pavel Landovský sa narodil v Havlíčkovom Brode 11. septembra 1936. Vyučil sa za nástrojára a po maturite na strojníckej priemyslovke sa štyrikrát márne pokúšal dostať na štúdium herectva pražskej Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU).

Ako začínajúci herec pôsobil na divadelných scénach v Šumperku, v Klatovách a Pardubiciach. Nakoniec na 10 rokov zakotvil v pražskom Činohernom klube, kde pôsobil aj ako príležitostný dramatik (napísal hry Hodinový hoteliér či Chudobinec aneb případ vesnického policajta).

Postupne sa vypracoval medzi najznámejších československých hercov, hoci nemal nijaké formálne herecké vzdelanie. „Žiadne herecké vzdelanie nepotrebujem – ja nikdy nehrám! Chcem si tuto v Kytíne (obec, do ktorej sa Landovský utiahol z Prahy) založiť školu neherectva, kde by som ľudí odnaúčal hrať,“ povedal v rozhovore pre časopis Reflex.

Jeho talent si všímali aj filmári. Prvýkrát sa Landovský pred kamerou objavil v roku 1956 v malej úlohe v snímke Alfréda Radoka Dědeček automobil, výraznejšie príležitosti dostal vo filme z vojenského prostredia Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965) či v oscarovom filme režiséra Jiřího Menzela Ostro sledované vlaky (1966).

Už o rok sa však Landovský dočkal naozaj veľkých filmových úloh. Hereckým koncertom boli potom výkony Pavla Landovského a Miloša Kopeckého vo filme Já, truchlivý Bůh, ktorú Antonín Kachlík nakrútil podľa poviedky Milana Kunderu. Landovského živelné herectvo, akým stvárnil postavu prostoduchého gréckeho partizána spolu s komolenou češtinou bavia divákov dodnes.

Príležitostí však ubúdalo, naopak, narastal politický tlak. Po podpise Charty 77 bol Landovský v rámci akcie Asanácia vyhnaný do emigrácie. V Rakúsku sa stal hercom viedenského Burgtheateru. Od roku 1989 však znova hral doma v Českej republike.

Landovský bol kvôli svojim postojom, priateľstvu s Havlom, ale aj opileckým eskapádam tŕňom v oku režimu a aj mnohým kolegov. Niektorí mu pomohli, iní ho do konca života odmietli, píše web prahain.cz. Jedným z nich mal byť aj Vladimír Menšík († 58), ktorý bol ku koncu 70. rokov veľkou hviezdou s obrovským vplyvom.

V máji 1977 prišiel herec za svojim kamarátom a kolegom s prosbou o pomoc. Menšík sa mal za neho prihovoriť „vyššie“, pretože Landovský bol po vyhodení z Činoherného klubu bez stáleho angažmánu, mal chorú manželku a živil štyri deti. Ako stretnutie prebehlo, uviedol záznam číslo 5/77, ktorý bol ŠtB označený ako prísne tajný.

„Landovský sa snažil navštíviť Menšíka v jeho byte. Keď mu prišiel otvoriť, snažil sa Landovský s ním hovoriť v jeho byte a posťažovať si, ako je perzekuovaný súčasným zriadením. Menšík mu mal vo vstupe zabrániť. Keď sa odvolával na predošlé priateľstvo, proti tomu sa Menšík ohradil. Že priatelia boli, ale po tom všetkom, čo robí, ich priateľstvo dávno skončilo,“ uvádza sa v spise.

„Landovskému povedal, že kým v byte býva, nesmie prekročiť jeho prah. Toto mu zdôvodnil tým, že nikdy žiadny herec nebol, ale iba vedel blafať ako on. Za to mu režim umožnil slušnú existenciu, ktorú si nevážil a spojil sa s odporcami a tým si nemajú čo povedať,“ zhŕňa dokument. Správu polícia vyhodnotila ako vierohodnú a dodala, že sa do konfliktu mala zapojiť aj Menšíkova manželka Oľga.

Symbolom jeho návratu bola hra Václava Havla Audience, ktorú s Pavlom Landovským a Josefom Abrhámom naštudoval a sfilmoval Jiří Menzel. V roku 1992 potom Landovský stvárnil svoju azda najznámejšiu postavu majora Terazkyho vo filme Černí baroni Zdenka Sirového. Príbeh nakrútený podľa poviedok spisovateľa Miroslava Švandrlíka priniesol úsmevný pohľad na temnú dobu 50. rokov, súčasťou ktorej boli aj tzv. Pomocné technické prapory.

V roku 2007 si vyslúžilého vojaka Landovský zahral vo filme Vratné lahve Jana Svěráka. Umelca dlhšie trápili zdravotné problémy. Za mozgovou príhodou, ktorú prekonal, boli podľa neho výsluchy Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré absolvoval v priebehu 70. rokov, ako priznal v 13. komnate Českej televízie. Pavel Landovský zomrel na infarkt 10. októbra 2014 vo veku 78 rokov doma, v obci Kytín neďaleko Prahy.