Tajomstvo nenahraditeľného Vladimíra Menšíka: Za vtipmi skrýval utrpenie!

Za svoju profesionálnu kariéru stvárnil asi 150 úloh vo filmoch, televízii či v divadle, a divákov bavil až do samého konca. Český herec Vladimír Menšík († 58) bol rodený bavič, burlivák a istý čas mal blízko aj k alkoholu. Životnú energiu mu však dodávali ľudia, ktorých dokázal zabávať aj vo chvíľach, keď mu bolo najhoršie.

Vladimír Menšík sa narodil v októbri roku 1929 a už od detstva ho fascinovali púte, zábavy a rád rozprával rôzne príbehy. Doma však trvali na tom, aby mal poriadne remeslo a až potom sa mohol venovať „pochybným kumštom“. Počas druhej svetovej vojny zmaturoval na priemyselnej škole a po vojne sa hlásil na JAMU (Janáčkova akademie múzických umění), kde ho na prvýkrát nevzali, no on to aj napriek hnevu otca nevzdal.

Bol rozhodnutý, že sa stane hercom, čo povedal aj komisii. „Ja sem budem chodiť pokiaľ ma nevezmete,“ mal povedať Menšík počas prijímačiek a možno aj pod tlakom tejto vyhrážky komisia cúvla a prijali ho na štúdium, spomína filmový publicista Jaroslav Sedláček v rozsiahlom dokumente o hereckej legende.

Prvý angažmán získal vo Vesnickém divadle, kde si ho všimol Emil František Burian, no jeho prísny režim Menšíkovi nesedel a už v tom čase poškuľoval po filme. Z jeho divadla teda odišiel v roku 1958 a stal sa členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov. Rolu v rozhodovaní zohrala aj astma. Prašné prostredia divadiel mu komplikovali život i prácu.

„Mal ťažkú astmu. Prerušiť nakrúcanie bolo ľahšie, akoby sa to malo diať počas divadelného predstavenia. Potom už film prevážil. Dostával veľa ponúk, ktoré boli aj zaujímavé a už nikdy v divadle nezakotvil,“ spomína jeho dcéra Martina.

O Vladimírovi Menšíkovi bolo známe, že prepadol démonovi - alkoholu. Podľa dcéry Martiny jej otec bol spoločenský a nikdy ho nevidela doma sedieť a piť samého. Podľa neho to patrilo k zábave a sám hovorieval, že mu to ani nechutilo, ale išlo o ten stav, chcel byť opitý. Časom však už toho bolo veľa. Na natáčanie ale niekedy neprišiel v podguráženom stave.

„Domov sa hanbil prísť 'namazaný', tak chodil spať ku kamarátovi. Druhý deň si prišiel potom zobrať iba čistú košeľu, potom sa hovorilo, že si so sebou už nosil kufrík so šiestimi košeľami a už bol pripravený, že sa nedostane aj niekoľko dní domov,“ hovorí Martina Menšíková.

„Vždy sa to nejako zvrhlo, stretol kamaráta a ráno si potom zase dali slivovicu na 'napravenie', takže sa rozbehli ďalej. Prišiel moment, keď ráno začali znova piť a o tretej mali vystúpenie. Otec vraj začal urážať divákom, vtedy mu asi došlo, že to nie je najlepšie a tak išiel na liečenie,“ dodáva Menšíkova dcéra.

Po troch týždňoch ale odtiaľ odišiel a zobral to do vlastných rúk. Menšík sa skutočne osem rokov alkoholu nedotkol, až prišla recidíva. Napriek porušeniu abstinencie už nikdy problémy s alkoholom nemal, aj kvôli tomu, že mu to jeho zdravotný stav nedovoľoval.

Traduje sa, že komici sú v súkromí smutní ľudia. To ale neplatilo o Vladimírovi Menšíkovi, ktorý rozprával vtipy a historky na počkanie aj na ulici. „Všetkých bavil, pritom mal vážne zdravotné problémy. Vzal si injekciu, šupol si ju do žily a pritom stále mlel vtipy a hubu nezastavil,“ spomína na svojho kolegu režisér František Filip.

V polovici 80. rokov musel kvôli zhoršujúcej sa chorobe mierne obmedziť svoju prácu. Na každé natáčanie alebo besedu nosil dva kufre liekov, z ktorých bolo množstvo v Čechách nedostupných. Menšík aj napriek svojej astme nedal nikdy na sebe nič poznať.

„Ľudia, ktorí chodili za hranice mu nosili lieky, čo mu vyhovovali, pretože tuto bol na jeho astmu ruský liek, na ktorý bol ale alergický. Trikrát denne bral 50 kubíkov tých injekcií a naučil si ľudí okolo seba, aby mu s tým pomohli. Keď sa mu to stalo aj počas natáčania, nikdy sa nesťažoval. Iba si zašiel niekde do kúta a neskôr sa mohlo pokračovať,“ hovorí dcéra Martina.

Jeho astma spravila „škrt cez rozpočet“ aj cez nakrúcanie filmu Parta hic (1976), ktorý sa odohrával v bani. Už dopredu vedel, že pri natáčaní v šachte určite dostane záchvat, tak s ním musel ísť dole aj lekár s kyslíkom a injekciami.

Hranie vždy uprednostňoval pred svojím zdravím a nechal to zájsť až tak ďaleko, že ho potom do nemocnice odvážali v bezvedomí alebo v príšernom stave. Jeho najbližší si zvykli, že sa z toho vždy dostal, no raz to už nevyšlo.

„Chodili sme spolu na rôzne besedy a raz sme mali ísť niekam na sever Čiech a naozaj mu bol neuveriteľne zle, dusil sa. Chcel som to zrušiť, ale nedovolil mi to. Bolo to také zlé, že som si v duchu opakoval tie jeho historky, a že ich budem rozprávať za neho. Keď sme tam prišli, vyšiel na javisko a zrazu bol zdravý ako repa. Ja som tam bol zbytočný. Išiel dve hodiny a keď sme skončili ja som ho zase viezol polomŕtveho domov,“ hovorí herec Ivo Niederle.

Aj v deň svojej smrti nepočúvol rady lekárov a chcel ísť hrať. „Zubatá“ ho dostihla takmer na javisku. Naposledy vystúpil pred kamerou 27. mája 1988 v zábavnom programe Abeceda a potom odišiel do Brna, kde mal znova točiť. Zomrel o dva dni v Nemocnici u sv. Anny vo veku 58 rokov.

„Mnoho kolegov mu ešte predtým hovorilo, aby sa dal dokopy, že na neho počkajú. On však tvrdil, že nemôže byť v nemocnici viac ako tri dni, inak by tam zomrel. Hovoril, že pokiaľ môžem byť medzi nimi, žiť a hrať, tak žije. Myslím si, že to bola pravda. Láska k tomu kumštu ho držala nad vodou pokiaľ sa to dalo,“ zakončil filmový publicista Jaroslav Sedláček.