Keď prišiel Brit Aidan Solan (29) minulý mesiac o svoju milovanú partnerku Alex Halley, ktorá prehrala vo veku 27 rokov boj s rakovinou krčka maternice, nevedel, čo si počne. O diagnóze sa dozvedel len dva mesiace predtým, informuje portál Mirror.

Alex bola natoľko starostlivá, že keď si vypočula svoju diagnózu, prvé na čo pomyslela bolo, že nechce správou rozrušiť kamarátku, ktorej matka nedávno zomrela na rakovinu.

Dvojici z Londýna zavolali lekári v auguste tohto roku počas svadby ich kamaráta v Taliansku. Pár aj tak plánoval svoj výlet ukončiť o niečo skôr, pretože sa Alex necítila dobre. Zo začiatku trpela najmä žalúdočnými problémami, o ktorých sa domnievali, že sú vedľajším účinkom vysadenia tabletiek, prípadne cysta, ktorá sa dá liečiť v priebehu niekoľkých mesiacov. Alex však zomrela do ôsmich týždňov po diagnóze.

Ihneď po telefonáte od lekárov sa Alex rozplakala, zatiaľ čo Aidan tvrdí, že realita ho zasiahla až o dva dni neskôr. „Neviem, či to bol záchvat paniky alebo čo, ale len som hystericky, hystericky plakal. Nemohol som prestať. Len uvedomenie si toho, čo sa deje," povedal Aidan, pre ktorého bolo niekoľko nasledujúcich mesiacov trochu zahmlených.

Alex navštevovala pravidelne nemocnicu, kým ju päť týždňov pred jej smrťou neprijali ako pacientku. Jej oddaná mama trávila každý deň po jej boku a večer, po práci, ju potom vystriedal Aidan. Alex pôvodne pracovala ako ergoterapeutka v škole pre deti s telesným postihnutím a ďalšími zmyslovými potrebami. Druhý mesiac bol obzvlášť ťažký, lekári skúšali rôzne liečby, no bezvýsledne. Cez to všetko zostala Alex pozoruhodne silná, až kým sa nedozvedela, že jej s najväčšou pravdepodobnosťou zostáva len týždeň života.

„Vo štvrtok nám povedali, že je to konečné, a vtedy som sa poriadne rozlúčil. Sedel som s ňou v izbe a počúvali sme pieseň, o ktorej sme vždy žartovali, že bude naším prvým tancom na našej svadbe,“ povedal Aidan. V ten istý deň hovorili o projekte, ktorý bol dlho jej snom. Snívala o prístupnom ihrisku, kde by sa deti so zdravotným postihnutím mohli hrať so svojimi kamarátmi a súrodencami. Aidan vtedy sľúbil, že to zrealizuje a založil zbierku, ktorá by pomohla tento sen dotiahnuť do konca.

Starať sa o druhých bolo jej poslaním. Milovala deti, s ktorými pracovala. „Skutočne nikdy nestretnete nikoho, koho by práca tak bavila. Každú noc sa vracala domov s veľkým úsmevom na tvári, ukazovala mi fotky pyžamového dňa s deťmi alebo niečo zábavné, čo povedalo jedno z detí. Našla svoje uplatnenie v práci s deťmi," podelil sa Aidan so spomienkami na Alex.

Teraz sa snaží pokračovať v jej odkaze tým, že splní jej sny o ihrisku pre deti s postihnutím. Verí, že si to zaslúži a že svet by bol lepším miestom, keby na ňom bolo viac ľudí ako Alex.