Historik o kráľovnej Alžbete II.: Krízové situácie zvládala so cťou

Druhá "alžbetinská éra" bola synonymom pre modernizáciu a demokratizáciu Veľkej Británie i ďalej trvajúceho Commonwealthu, napísal ČTK historik Henrich Dejmek v reakcii na úmrtie panovníčky. Podľa historika a politológa Jána Květinu kráľovná zvládla väčšinu krízových situácií monarchie so cťou a aj rad odporcov roajalizmu uznávala jej štátnické kvality.

Dejmek označil úmrtie kráľovnej za pomyselný medzník. Aj keď bola Alžbeta II. prísne konštitučná panovníčka, zasahovala podľa historika v niektorých momentoch až prekvapivo do politického vývoja. "Pričom najmenej v dvoch prípadoch svojho dlhého vládnutia v roku 1957 a znovu v roku 1963, priamo ovplyvnila aj nomináciu nových premiérov. V roku 1957 Harolda Macmillana, ktorý bol takmer personifikáciou tradičného konzervatívneho establishmentu, "poznamenal Dejmek.

Dôležitý bol podľa Dejmka aj Alžbetin vklad do pokračujúcej premeny niekdajšieho impéria do reálneho Commonwealthu. "Ani tu pritom jej úloha nebola len symbolická," zdôraznil historik. "Stačí pripomenúť jej kritiku odporného apartheidného režimu v Juhoafrickej republike a jej v tom čase skrývaný konflikt s premiérkou (Margaret) Thatcherovou, ktorá odmietala v OSN schválené sankcie proti pretórijskému režimu, alebo jej kritiku americkej invázie na Grenadu, teda štátu Commonwealthu, v roku 1983," opísal Dejmek.

Dejmek tiež uviedol, že hoci boli Alžbeta II. a jej dvor občas kritizované za "strnulosť", je zrejmé, že zostala počas svojej vlády zásadným symbolom Spojeného kráľovstva. "A v neposlednom rade aj určitým jednotiacim prvkom, ktorý napomáhal scelovať inak často rozporuplnú politickú scénu.

Rovnako dôležitým symbolom kráľovná do konca zostala pre celý Commonwealth, o ktorého popularite zvlášť v mimoeurópskych oblastiach svedčí aj skutočnosť, že sa od 90. rokov stali jeho členmi aj 'neanglicky' hovoriacej krajiny, "dodal historik. "V tomto zmysle, okrem iného, zostane druhá 'alžbetinská éra' aj určitým synonymom pre modernizáciu a demokratizáciu nielen samotnej Británie, ale aj ďalej trvajúceho Commonweathu," konštatoval bádateľ.

Tiež Květina pripomenul, že Alžbeta II. vládla v turbulentnej dobe. Poznamenal, že druhá polovica 20. storočia bola hlbokou krízou tradičných dynastických princípov a kráľovná sa čoskoro po nástupe na trón musela vyrovnať s výraznou premenou britskej spoločnosti smerom k masovej kultúre, medializácii politiky i k nárastu kritiky dedičných, a teda v mnohých ohľadoch nedemokratických mechanizmov.

"Ak vezmeme do úvahy, že samotná Alžbeta začala byť na úlohu nástupkyne pripravovaná pomerne nečakane, po tom, ako sa jej otec stal kráľom v dôsledku abdikácie Eduarda VIII., treba konštatovať, že kráľovná počas svojej dlhej éry zvládla väčšinu krízových situácií monarchie so cťou," napísal Květina . "Ak by sme mali z desiatok politických, diplomatických či ekonomických kríz zdôrazniť jednu, bola by to pravdepodobne skutočnosť, že sa Veľkej Británii podarilo ustáť náročný proces dekolonizácie a faktickej likvidácie impéria po druhej svetovej vojne, k čomu Alžbeta výrazne prispela vybudovaním svojej autority v rámci krajín Commonwealthu," opísal bádateľ.

Myslí si, že kráľovná dokázala zastávať a stelesňovať princípy, ktoré vyžaduje doktrína monarchizmu v meniacich sa podmienkach moderného a postmoderného sveta. "Teda uchovanie určitej aureoly tajomného, ktorá sa však nebráni kontaktu so 'svojim ľudom' a ktorá zachováva prísne nadstranícke štátnické postoje počas celej svojej vlády.

Aj preto sa Alžbeta stala nielen symbolom Veľkej Británie 20. storočia, ale aj akousi demonštráciou presvedčenia, že monarchická forma vlády nemusí patriť do 'starého železa' a môže byť legitímnym vyzývateľom pre republikánske zriadenia, "dodal Květina. Aj mnoho odporcov rojalizmu uznávalo Alžbetine štátnické kvality.