Jozef Vajda nechce ísť do hrobu „zhumpľovaný“: Silný odkaz jeho otca ho sprevádza celý život

Jozef Vajda (71) patrí k dlhoročným osobnostiam slovenského divadla a televízie. Okrem hereckých výkonov púta pozornosť aj svojím aktívnym životným štýlom. Pohyb je preňho dôležitý už od mladosti a považuje ho za jeden z predpokladov dlhodobého zdravia. Začiatky tohto prístupu siahajú do rodiny, v ktorej vyrastal.

Vajdov otec bol riaditeľ kúpeľov Nimnica, kde herec prežil časť detstva. Svoje deti viedol k športu aj k umeniu a starostlivosť o fyzičku považoval za dôležitú súčasť života. „K takémuto prístupu ma viedol otec, ktorý bol lekár. Chápal, že mať svoje vlastné telo v dobrej kondícii je základom našej životnej energie,“ priblížil Vajda v rozhovore pre Denník SME.

Rodinné zázemie však narušili politické udalosti po roku 1968. Ako herec spomínal v rozhovore pre Dobré noviny, komunistický režim jeho otca zbavil funkcie riaditeľa kúpeľov a prinútil ho odísť pracovať do atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Neskôr ochorel na rakovinu a v roku 1990 zomrel.

Otec zomrel krátko po Nežnej revolúcii. Vajda už bol v tom čase dospelý, rovnako ako jeho súrodenci. Na vzťah s rodičmi spomína v dobrom, hoci obdobie po roku 1968 označil za náročné pre celú rodinu. „Dosť ťažko sme to prežívali, ale dostali sme sa z toho. Mali sme silnú matku, ktorá to všetko zvládla. Spomienky na to obdobie nie sú bohvieaké...,“ uviedol. Jeho rozprávanie tak zachytáva dve stránky rodinného príbehu: stabilné zázemie, z ktorého čerpal v detstve, aj politické zásahy, ktoré ovplyvnili život jeho rodičov.

Pozitívny vzťah k športu, ktorý si osvojil v detstve, zostáva jeho dôležitou súčasťou aj vo vyššom veku. V rozhovore pre Closer z augusta 2026 hovoril o svojom prístupe k starnutiu a o želaní zostať čo najdlhšie v kondícii, bez bolesti a zbytočného utrpenia. „Keby mi v médiách neustále nepripomínali, koľko mám rokov, ani by som to neriešil,“ zažartoval. Odmietavý postoj k zanedbávaniu vlastného zdravia si podľa svojich slov niesol už od mladosti. „Keď som bol mladý, platilo heslo: ‚Človek má ísť do hrobu zhumpľovaný.‘ To bolo niečo strašné, odjakživa som proti takémuto prístupu bojoval a vždy som si hovoril, že taký nebudem. Chvalabohu, ani nie som,“ dodal.