Koktejl.sk
Do vienka dostal mimoriadny talent na herectvo a spev. Do toho sa primiešala nemalá štipka zmyslu pre humor a schopnosť vytvoriť si vzťah s ľuďmi, obzvlášť s publikom. Táto nákazlivá kombinácia sprevádzala Ivana Krajíčka počas celého úspešného života. Pre Denník N si na neho zaspomínala speváčka Gizka Oňová, ktorá s ním absolvovala zájazdy po celom Slovensku.
„To bol jeden tak veľmi talentovaný človek. Aká škoda, že niekedy práve tí mimoriadne talentovaní majú nejaké závislosti. Ja som ho v živote nevidela s papierom v ruke. On jednoducho mal svoju hladinu, vybehol, nikto to na ňom nevidel a odkonferoval. Ale tak brilantne, že človek len žasol, ako to dokázal. Strašne bol šikovný. A toľké roky už nie je medzi nami...“ povzdychla si.
Ivan Krajíček sa narodil za 2. svetovej vojny 24. mája 1940 v Žiline. Už v piatich rokoch ho rodičia prihlásili do Ľudovej školy umenia, kde sa učil hrať na husliach a vzdelával sa aj v teoretickej hudobnej výchove. O niečo neskôr k tomu pribudol aj spev.
Po maturite v Trenčíne vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Svoj spev prezentoval už počas vojenskej služby vo Vojenskom umeleckom súbore Jána Nálepku. V tomto období požiadal o napísanie jedného scenáru Hlaváčka, ktorý bol toho času rovnako na prezenčnej vojenskej službe. Jednorazová spolupráca prerástla do celoživotnej spolupráce a najmä priateľstva. Najznámejšími boli ich kabaretné vystúpenia a program Hostinec pod gaštanom.
V roku 1963 Krajíček nastúpil do bratislavského Divadla Nová scéna. Začínal v činohre, ale potom prešiel do operetného súboru, v ktorom sa stal ako sólista jeho prvou hviezdou. Predstavil sa napríklad v úlohe reportéra Filipa Plafóna v Modrej ruži, zahral si tovariša Flóriša Stacha v Hrnčiarskom bále, Riffa vo West Side Story alebo Chlestakova v Revízorovi, kde stál po boku Karola Čálika. Za postavu Kornelia v muzikáli Hello Dolly! dostal na festivale v Karlových Varoch cenu za herecký výkon.
Neskôr sa vďaka všestrannému talentu posadil aj na režisérsku stoličku. Medzi jeho najznámejšie režírované divadelné hry patria komédia Ťululum, Husári, či prvý pôvodný slovenský muzikál Cyrano z predmestia. Od roku 1975 pôsobil v slobodnom povolaní.
Krajíček, ktorého kolegovia označovali za pedanta a workoholika, stál v pozadí mnohých úspešných projektov. V 70. rokoch patril medzi najobľúbenejších slovenských spevákov, známe boli piesne ako napríklad Svetová sláva, Mama, Oči čierne či duety Cesta do neba a Nočná ruža, ktoré naspieval so Zorou Kolínskou.
Prvým hudobným programom, ktorý Krajíček moderoval v Slovenskej televízii, bola Diskotéka pre starších a pokročilých. Neskôr zmenila názov a vznikla obľúbená relácia Smiem prosiť?. Spolu s Hlaváčkom vytvorili úspešnú dvojicu. Ich kabaretné programy najskôr bavili poslucháčov Slovenského rozhlasu, ktorí si ich pamätajú najmä ako dvojicu gazdov v Hostinci pod gaštanom. Neskôr spolu prešli do televízie, kde sa bez nich nezaobišiel takmer žiadny galavečer či Silvester. Úspech žali aj s televíznou reláciou Vtipnejší vyhráva, ktorá vychádzala z divákmi zaslaných vtipov.
Všestrannosť Krajíčkovho talentu dokresľuje aj niekoľko desiatok filmov a televíznych adaptácií divadelných hier, v ktorých si zahral. Za všetky možno spomenúť Šesť postáv hľadá autora, či Čaj u pána senátora. Krajíček sa objavil aj v kultovom vojnovom filme Nebeskí jazdci. Diváci ho mohli vidieť tiež v obľúbenej „tatranskej“ komédii Stratená dolina. Pod 27 televíznych diel sa podpísal aj ako režisér - vrátane rozprávky Figliar Sťopka, či detského seriálu My sme malí muzikanti.
Nezabudnuteľnou bola aj mimoriadne obľúbená televízna relácia Repete. V nej divákom pripomínal takmer zabudnuté, no stále svieže pesničky i ich interpretov. Posledný diel Repete odmoderoval vo februári 1997, následne sa úplne stiahol z verejného života. Zomrel po ťažkej chorobe 5. júna 1997 v Bratislave vo veku 57 rokov.
Koktejl.sk
