Smutný príbeh 33-ročnej Sarah Milesovej začal, keď raz uprostred noci pocítila bolesť hlavy. Bola saká silná, až ju prebudila z hlbokého spánku. Sarah mala pocit, akoby jej do každého centimetra lebky tlačili ostré ihly. Podľa Daily Mail potom štvornásobná mamička, ktorá bola len 6 mesiacov po pôrode, opäť zaspala, ale keď sa o niekoľko hodín neskôr zobudila, zdesene zistila, že úplne stratila periférne videnie.

"Hlava ma nebolieva často, ale ak áno, nikdy si na to nič neberiem. Len čakám, kým to prejde. Ale toto bolo iné. Necítila som sa dobre, bolelo ma to oveľa viac ako zvyčajne. Po celej lebke ma pichalo tisíc ihličiek," spomína na hrozný pocit. Sarah priznala, že si nikdy neuvedomila, že by mohla mať mŕtvicu. Kým lekári potvrdili jej stav, nechcela tomu veriť.

"Moje periférne videnie bolo prázdne. Bolo čierne, nič som nevidela. Ale myslela som si, že je to preto, že som unavená. Mala som maličké dieťa, v tom čase sa dialo veľa šialených vecí. Pretierala som si oči, lebo som si myslela, že sa vrátia do normálu, ale keď sa tak nestalo, išla som za manželom. Pracoval z domu a začal si vyhľadávať veci na Googli, podľa ktorého som mohla mať mŕtvicu. Pamätám si, že napriek všetkému som sa na tom smiala," povedala mladá mamička.

Okrem bolesti hlavy a problémov s videním nemala žiadne iné príznaky. Lekár si myslel, že má migrénu, a poslal ju k optometristovi. "Urobil mi všetky obvyklé testy, ktoré sa zdali byť v poriadku, ale po teste zorného poľa sa všetko zmenilo. 'Nevyzerá to dobre,' povedal lekár. 'Je pravdepodobné, že ste mali mŕtvicu'," zneli jeho slová. Sarah bola šokovaná, že manželovo horúčkovité googlenie, že má mŕtvicu, sa ukázalo ako pravdivé.

Sarah rýchlo zariadila, aby sa jej mama postarala o deti, a odišla do nemocnice, kde zostala štyri noci, počas ktorých lekári vykonávali nekonečné testy na zistenie príčiny vzniku zrazeniny. V posledný deň sa zistilo, že zrazenina sa vytvorila v tepne na zadnej strane jej krku. Dostala sa do zátylku a spôsobila stratu zraku. Sarah sa v tom čase už roky potýkala s vysokým krvným tlakom, čo zrazeninu ešte zhoršilo.

"Bola som vďačná, že som nemusela podstúpiť operáciu. Lekári si boli istí, že liek zrazeninu rozpustí... ale tie prvé dni boli utrpením. Doma som mala šesťmesačné dieťa a tri ďalšie deti, o ktoré som sa musela starať. Môj najstarší mal len 11 rokov. Bolo to strašné! V jednej chvíli som bola v poriadku a v ďalšej som bola zavretá v nemocnici, kde som absolvovala magnetickú rezonanciu a počítačovú tomografiu. Nemohla som prijímať návštevy, takže som bola úplne sama. Keďže som prestala vidieť, bolo pre mňa ťažké pohybovať sa. Celý čas som musela zostať v posteli, mohla som vstať len na toaletu," porozprávala o ťažkých chvíľach.

"Mala som len 33 rokov. Mala som malé deti, bola som mama v domácnosti. Čo by sa s nimi stalo? Budem sa posúvať dopredu, budem v obraze? Budem môcť ešte niekedy šoférovať? Budem mať späť svoju nezávislosť? Mala som toľko otázok a žiadne odpovede. Ešte nikdy nebolo nič také srdcervúce a beznádejné," pokračovala.

Sarah mala s mozgovými príhodami len tie skúsenosti, že po nich ľudia ochrnuli a ostali pripútaní na lôžko. Obávala sa, že sa to isté stane aj jej. "Bála som sa, že sa nebudem môcť sama nakŕmiť, že nebudem môcť hovoriť, že budem mať stále mŕtvice, až kým ma jedna z nich nezabije," vyjadrila svoje obavy. Od lekárskeho tímu sa jej vtedy nedostalo veľa uistenia, pretože jej nikto nechcel dať falošnú nádej.

Keď sa Sarah vrátila z nemocnice domov, odložila svoje zotavovanie a opäť sa vrhla do práce mamy na plný úväzok. "Bolo toho toľko, čo som musela vyriešiť... musela som vymyslieť, ako dostať deti do školy, pretože som nemohla šoférovať, boli sme uprostred druhého lockdownu, s malými sa toho dialo toľko. Je ťažké dať na prvé miesto seba, keď sa na vás spoliehajú štyri deti. Ale myslím si, že som tú úlohu privítala, pretože som stále popierala svoj stav," povedala.

"Nemohla som uveriť, že ma práve prepustili a ja som doma, bola som si istá, že lekár niečo prehliadol. Nemohla som jednoducho opäť viesť normálny život, s výnimkou niekoľkých tabletiek, ktoré som musela každý deň užívať," doplnila.

Každá bolesť hlavy a šklbnutie očí mladú matku znepokojovali. "Kvôli prvej mŕtvici mi hrozilo riziko ďalšej, takže som bola stále v strehu. Myslím, že som sa 12 mesiacov snažila, aby ma to nepohltilo. Stále som sa bála. Ale po prvom roku som sa snažila ísť trochu ďalej a povedať si, že čo sa stane, to sa stane. Musím žiť svoj život a vyrovnať sa so stratou," povedala Sarah.

Celý rok poctivo užívala lieky a každé štyri mesiace sa vracala do nemocnice na magnetickú rezonanciu. "Nikdy sa mi nevrátilo celé periférne videnie," prezradila Sarah, ktorá má teraz už 37 rokov. "Lekári mi povedali, že k uzdraveniu dochádza behom prvých pár týždňov, a potom sú veci trvalejšie. Na pravej strane mám trvalé slepé miesto, ktoré mi robí problém orientovať sa," vysvetlila.

"Dokonca aj cesta do supermarketu je vyčerpávajúca. Nevidím dobre, takže keď sa ľudia odniekiaľ spoza mňa vynorili, vždy som sa zľakla. Musím si dávať mimoriadny pozor, aby som nevrazila do ľudí alebo nezakopla, musím sa stále otáčať, aby som skontrolovala, či okolo mňa nie sú prekážky. Mŕtvica má aj ďalšie trvalé následky - únavu, mozgovú hmlu a preťaženie zmyslov. Trápia ma pri hlasných zvukoch a vo veľkých davoch ľudí, ale aj tam, kde sú jasné svetlá," povedala.

Sarah tiež trpí kognitívnou únavou v dôsledku mozgovej hmly a prezradila, že jej trvá dlho, kým si pripomenie, že nie je hlúpa lebo zabúda slová a frázy. "Istým spôsobom som stratila samú seba a musela som sa veľa vecí naučiť nanovo. Jednoducho som už nemala takú kapacitu, ako keď sa môj mozog liečil, s čím bolo ťažké sa zmieriť," dodala.

Hoci mala štvornásobná mamička predtým na starosti väčšinu rodinných udalostí, ako sú narodeniny a Vianoce, musela sa krotiť, aby sa vyhla ďalšej záťaži pri liečbe. "Skutočne mi to ukázalo, komu na mne naozaj záleží a kto chce, aby som bola pohodlná. Moji chlapci sú veľmi samostatní, nikdy sme s nimi počas ich dospievania nemuseli zaobchádzať akoby boli z porcelánu. Vedeli, čo sa mi stalo, a snažili sa mi čo najviac pomôcť, kým som sa zotavovala," prezradila Sarah.

"Poznali časy užívania mojich liekov a nosili mi tabletky, nikdy nerobili problémy a vždy ma počúvali, pretože mi to chceli uľahčiť. Som veľmi vďačná za svojho manžela a deti, naozaj mi pomohli prežiť toto ťažké obdobie môjho života," dodala.

Sarah sa teraz cíti, akoby dostala novú chuť do života. Prehodnotila svoj život a snaží sa vždy vydať zo seba to najlepšie, počnúc využitím každej príležitosti, ktorá sa jej naskytne. Sarah vždy túžila hrať futbal, ale nikdy si na to nevedela nájsť čas, až kým sa nezotavila z mozgovej príhody. Vystúpila zo svojej komfortnej zóny a dokonca sa pridala ku komunitnému tímu, odohrala niekoľko zápasov a za svoje úsilie získala ocenenie.