V kauze Ribár proti Slovensku došlo k rozsudku: Komu dal Európsky súd za pravdu?

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol, že v prípade Ribár proti SR nedošlo k porušeniu článku tri Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prípad sa týkal podmienok väzby sťažovateľa v zariadeniach v Banskej Bystrici a obmedzeného kontaktu s jeho rodinou. TASR o tom informovala hovorkyňa Ministerstva spravodlivosti Barbora Škulová.

"ESĽP zamietol viaceré sťažnosti sťažovateľa vrátane podmienok v cele (svetlo, teplá voda, teplota, kvalita stravy), ako aj obmedzení telefonických kontaktov a návštev, pretože nevyčerpal dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy," priblížila Škulová.

Súd sa podľa hovorkyne zaoberal len námietkami týkajúcimi sa veľkosti cely, času povoleného na pobyt vonku a možností voľnočasových aktivít. Konštatoval, že veľkosť cely spĺňala minimálne medzinárodné štandardy a že väčšinu času bol sťažovateľ v cele sám na vlastnú žiadosť. "Navyše, počas pohovorov so zástupcami príslušných orgánov nemal žiadne sťažnosti," podotkla Škulová.

Podmienky väzby podľa ESĽP nepredstavovali zlé zaobchádzanie podľa článku tri dohovoru. Tiež nenašiel dôkazy o diskriminácii podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a túto sťažnosť označil za nepodloženú, tvrdí Škulová.

Pripomenula, že sťažovateľ najprv neúspešne podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý ju odmietol ako neprípustnú, keďže najprv mal využiť možnosti, ktoré ponúka dozorná činnosť prokurátora, Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže a ministerstvo spravodlivosti.

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Adamčo proti Slovenskej republike v ktorom sa zaoberal troma sťažnosťami odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody na Slovensku. Sťažovateľ namietal proti pravidelným dôkladným osobným prehliadkam, kontrole jeho dokumentov a nevhodnému zaobchádzaniu pri používaní toalety počas prestávky na súdnom pojednávaní.

Sťažovateľ podal sťažnosť vo veci systematického podrobovania sa dôkladným osobným prehliadkam, a to aj napriek tomu, že počas mnohých rokov neboli u neho nájdené žiadne zakázané predmety.

Ďalšou sťažnosťou bolo porušenie práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie v súvislosti s kontrolou dokumentov medzi sťažovateľom a jeho advokátmi. Sťažovateľ sa sťažoval aj na okolnosti, ktoré nastali 22. júla 2021, keď počas prestávky na súdnom pojednávaní nebolo možné použiť toaletu, pretože mal spútané ruky.

ESĽP konštatoval, že vykonávanie dôkladných prehliadok v prípade sťažovateľa predstavovalo ponižujúce zaobchádzanie, čím došlo k porušeniu práva na ochranu pred zlým zaobchádzaním podľa článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkladných osobných prehliadok, ESĽP poznamenal, že síce neprehliada závažnosť a povahu trestných činov, za ktoré je sťažovateľ odsúdený, treba ich však posudzovať v súvislosti s jeho ďalším správaním vo väzení.

Podľa ESĽP bol sťažovateľ počas dlhého obdobia napriek iným bezpečnostným opatreniam systematicky podrobovaný dôkladným osobným prehliadkam, pričom neexistovali presvedčivé bezpečnostné dôvody. Rovnako porušil aj jeho právo na rešpektovanie súkromného života, keďže kontrola jeho dokumentov počas stretnutí s advokátmi nebola nevyhnutná a chýbali záruky ochrany práv sťažovateľa, čo viedlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru.

ESĽP však nezistil, že by bolo zaobchádzanie počas súdneho pojednávania dňa 22. júla 2021 nezlučiteľné so zákazom zlého zaobchádzania, keďže nešlo o použitie sily ani neboli zistené zdravotné problémy. Súd uznal, že opatrenie, aj keď nebolo ideálne, malo bezpečnostný účel a neviedlo k poníženiu alebo spôsobeniu fyzických či psychických následkov.

ESĽP priznal sťažovateľovi 20 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 3 500 eur na pokrytie nákladov, zvyšok jeho nárokov zamietol.