Slovenský herec zažil pápeža Františka († 88) ako málokto: Tento moment budem mať do smrti pred očami!

Dlhoročný člen Slovenského národného divadla, muzikálový a dabingový herec Ján Gallovič (64), ktorého zamatový hlas poznajú všetci, je hlboko veriaci muž a praktizujúci katolík. V seriáli Dunaj, k vašim službám stvárnil františkánskeho kňaza Povzdecha a v nitrianskom Divadle Andreja Bagara hral roky pápeža Jána Pavla II.

V relácii Hosť sobotného Dobrého rána uviedol, že zosnulý pápež František († 88) bol pre neho silný príklad súperenia s telom, časom a s osobnými limitmi, čím narážal na jeho boj s bronchitídou, ktorá neskôr prerástla do obojstranného zápalu pľúc. V Rádiu Slovensko prehovoril i o tom, ako prijal správu o úmrtí hlavy cirkvi.

"Prijal som to tak, nie ľahlo. Človek vie, že ten vek už tomu prináleží, ale prechovávali sme nádej, že po vyliečení tu ešte chvíľu bude a ešte chvíľu budeme so záujmom sledovať jeho homílie a príhovory, ktoré boli nesmierne aktuálne a na pulze doby," povedal.

Gallovič na pápežovi obdivoval, že svoje príhovory dokázal prispôsobiť dnešným strastiam. "Fascinovalo ma na ňom, že otváral tak trošku Pandorine skrinky, ktoré sa predtým na pôde cirkvi neotvárali. Tú správu som prijal tak, ako keď sa zastaví čas a človek nevie, čo bude ďalej. Tak symbolicky sa aj mne na chvíľočku zastavilo srdce. A čo teraz, keď zástupca Boha na zemi zrazu skonal?" pokračoval s tým, že sa na okamih zastavenia času pozrel s nádejou, že už je kdesi v Božej sláve.

Pápež František zavítal na Slovensko v roku 2021 a herec mal šancu s ním stráviť niekoľko hodín v Šaštíne-Strážach, kde hlava cirkvi viedla svätú omšu. Gallovič pri nej čítal Božie slovo.

"Je to veľmi silná spomienka, ťažko sa aj popisuje slovami. Človek sa v jeho blízkosti cítil v absolútnom a totálnom pokoji. Cítil sa zdravý napriek tomu, že ho bolelo celé telo. Na chvíľočku je všetko v dokonalej harmónii a v takom súzvuku, až sa to ťažko vyjadruje slovami," dodal. Na pápeža museli čakať veľmi dlho, no podľa jeho slov to stálo za to.

"Krásny moment bol na záver, kedy som si povedal, že aj ten najsvätejší muž na tejto zemi je človek. Keď tá krásna slávnosť skončila a odchádzal z pódia, už tam nikto nebol, iba my lektori, tak sa otočil na nás a kdesi pod bradou nám zatlieskal. Potom žmurkol takým šibalským okom, že si vravím, že aj on mal možno trému, aj jemu padol kameň zo srdca. Vlastne mu odľahlo a aj on si ako človek, obyčajný, unavený, mohol konečne vydýchnuť. Tak tento moment budem mať do smrti pred očami," zaspomínal si Gallovič.