Smutný osud! Lukáš a Alena zomreli pri páde Dvojičiek: Pracovali len pár poschodí od seba

Medzi takmer tromi tisíckami obetí teroristických útokov z 11. septembra 2001 boli aj dvaja Česi. Lukáš Rambousek († 27) a Alena Sešínová († 56) sa navzájom nepoznali, v osudné ráno ich však delilo iba sedem poschodí Severnej veže Svetového obchodného centra. Obaja sa nachádzali nad miestom, kam o 8.46 h narazilo unesené lietadlo. Ani jednému sa nepodarilo uniknúť a ich pozostatky sa nikdy nenašli, píše Denik.cz.

Lukáš pracoval ako počítačový technik na 103. poschodí. Paradoxne práve 11. septembra prišiel do práce približne o hodinu skôr než zvyčajne. Krátko pred útokom ešte stihol poslať priateľovi e-mail, v ktorom opisoval zážitky z večierka v Pensylvánii.

Narodil sa v Prahe a koncom 70. rokov emigroval s rodičmi do Spojených štátov. Rodina odišla z Československa po dlhodobom prenasledovaní komunistickým režimom. V New Yorku si vytvorili domov plný spomienok na rodnú krajinu a Lukáš vo voľnom čase pôsobil aj ako amatérsky DJ.

Keď lietadlo narazilo do budovy medzi 93. a 99. poschodím, ľudia nad miestom nárazu zostali odrezaní od únikových ciest. Lukášov otec Mike sa synovi opakovane pokúšal dovolať. Keď telefón nikto nedvíhal, stále veril, že prežil. "Povedal som si, že je určite v poriadku. Rozhodol som sa tam ísť a priniesť mu obed," spomínal neskôr.

Cestou však uviazol v metre neďaleko Svetového obchodného centra. Keď sa dostal von, obklopil ho dym a popol. "Nevedeli sme, že veža už spadla, ale v tej chvíli som cítil, že nežije. V tom popole museli byť jeho častice," povedal.

Lukášove pozostatky sa nikdy nepodarilo identifikovať. Rodičom neskôr poskytla aspoň určitú predstavu o jeho posledných chvíľach fotografia ľudí pri rozbitých oknách krátko pred zrútením veže. Napriek veľkej vzdialenosti a nízkej kvalite záberu boli presvedčení, že medzi nimi spoznali svojho syna. "Aspoň máme nejakú predstavu, čo sa stalo. Takmer hodinu a pol prežívali a viseli z okna. Čakali a čakali," opísal jeho otec.

Len sedem poschodí pod Lukášom pracovala v to ráno Alena Sešínová. Päťdesiatšesťročná systémová analytička a správkyňa počítačovej siete mala kanceláriu na 96. poschodí, teda priamo v oblasti, ktorú zasiahol náraz lietadla.

Alena sa narodila v Prahe a detstvo strávila najmä u starých rodičov v Karlštejne. Po sovietskej okupácii Československa sa rozhodla odísť. V roku 1970 vycestovala do Francúzska bez toho, aby svoj plán prezradila rodine. Obávala sa, že by jej blízki mohli mať problémy s políciou.

Za hranicami začínala prakticky od nuly. Vo Francúzsku pracovala ako chyžná a gazdiná, hoci nevedela po francúzsky. Po roku si našetrila na cestu do USA. Ani tam jej začiatky nepriniesli jednoduchý život. Bývala s tromi ďalšími ľuďmi v Bronxe a v továrni prišívala pútka na dámske kabelky, hoci v Československu pracovala ako inžinierka výpočtovej techniky.

Neskôr pripravovala sendviče v obchodnom dome. Keďže ešte dobre nerozumela po anglicky, zákazníkom, ktorým nerozumela, jednoducho ponúkla tuniakový sendvič. "Nikto nepredal za zmenu viac tuniakových sendvičov než ona," spomínali s úsmevom jej priatelia.

Z výplaty si zaplatila kurz angličtiny aj ďalšie štúdium, ktoré jej umožnilo vrátiť sa k práci v IT. V USA našla aj životnú partnerku Barbaru Cattanovú, s ktorou prežila takmer 22 rokov. "Stretli sme sa na raňajkách a v pondelok ráno mi do kancelárie prišiel tucet červených ruží. Dodnes si pamätám, čo mala v ten deň oblečené. Keď sa na mňa pozrela a usmiala sa, bolo po mne," spomínala Barbara.

Alena si Ameriku zamilovala, no na Československo nezabudla. Po získaní amerického občianstva začala pravidelne navštevovať rodinu a domov sa vracala aj niekoľkokrát do roka. Blízki ju opisovali ako veselú a spoločenskú ženu, ktorá milovala hudbu, najmä Karla Gotta a Charlesa Aznavoura.

O svojej kancelárii vysoko nad Manhattanom zvykla rodine rozprávať s nadšením. "Často hovorievala, že by sme mali vidieť, aké je u nich v kancelárii krásne počasie a dole pod nimi mraky," spomínala jej švagriná.

Práve tam Alenu zastihol útok 11. septembra. Polícia si neskôr od rodiny vyžiadala jej osobné veci, aby mohla porovnať DNA s nálezmi z trosiek. Rovnako ako v prípade Lukáša však jej pozostatky nikdy neidentifikovali. Dvoch Čechov, ktorí si v Amerike vybudovali úplne odlišné životy, tak v osudné ráno spojila rovnaká tragédia – a v Severnej veži ich od seba delilo iba sedem poschodí.