Bolo za socializmu naozaj lepšie? Ekonóm mnohých vyviedol z omylu: TOTO vás teraz vyjde lacnejšie!

Pád komunistického totalitného režimu v Československu je spájaný najmä s demonštráciami, ktoré sa konali od 16. novembra v Bratislave a od 17. novembra 1989 v Prahe. Demonštrácia a policajný zásah zo 17. novembra 1989 viedli k udalostiam známym ako Nežná revolúcia, ktorá znamenala zásadný demokratizačný obrat v našich krajinách.

I keď odvtedy uplynulo už 34 rokov, medzi Slovákmi aj Čechmi sa stále objavuje tvrdenie, že za socializmu im bolo lepšie. ŽivotvČesku.cz sa obrátil na ekonóma Štěpána Křečeka, ktorý porovnal dáta z roku 1989 a 2022.

"Keby sme vzali do úvahy, ako sa premenili príjmy obyvateľstva, a prepočítali to v rámci spomínaných rokov k cenám, tak zistíme, že drvivá väčšina výrobkov a služieb je v súčasnosti výrazne lacnejšia. Napríklad hladká múka bola v roku 1989 drahšia o 150 percent, ryža o 180 percent, zrnková káva o 1080 percent a bravčová pečienka bola o 370 percent drahšia," opísal. Dodal, že sú aj položky, ktoré vychádzali za socializmu skutočne lacnejšie. Ide o cenu tepla a hnedého uhlia, ktoré je v súčasnosti drahšie o 25 percent.

Výraznú zmenu si ekonóm všíma pri výške mzdy v Česku. "Priemerná mzda sa zvýšila z 3 170 korún československých na čiastku ľahko presahujúcu 40 tisíc korún," uviedol rozdiel, ktorý bije do očí. Priemerný dôchodok v 1989 dosahoval 2000 korún československých, priemerný dôchodok v decembri 2022 v ČR zhruba 18 061 Kč. Penzisti na Slovensku poberali v 2022 v priemere 518,8 eura.

Moravan Bob Rychlík žijúci v USA prirovnal bývalý režim k zoologickej záhrade a kapitalizmus k džungli. Nečuduje sa, že niektorým ľuďom je za životom v bývalom režime smutno. Život v ZOO je totiž jednoduchší, v džungli treba o prežitie bojovať.

Ľudia žili život v pretvárke, dvojaký život – jeden v rodine a medzi spoľahlivými známymi, druhý v práci a na verejnosti. Bob pocítil tento tlak naplno o niekoľko rokov, keď sa v Tesle v Rožnove vypracoval na majstra smeny.

"Prišli za mnou, už som tam robil takmer desať rokov, že teda som vedúci pracovník a že by som mal byť členom strany, dávali mi prihlášku. Povedal, že je to pre mňa naozaj veľká česť, že si to nezaslúžim a že mám veľmi veľa iných záležitostí, ktoré robím a strašne som sa snažil z toho vyhovoriť, ale v podstate som povedal nie. Takže prestal som robiť majstra, okamžite, samozrejme," zaspomínal si.

Onedlho si však uvedomil, čo svojím odmietnutím zapríčinil. Obom jeho synom sa v škole darilo veľmi dobre, no s jeho kádrovým posudkom by nemohli so vzdelávaním pokračovať na vyššom stupni. Riešenia boli dve. Poprieť svoje cítenie a zmýšľanie a žiť život v pretvárke, alebo odísť z krajiny. Bob sa rozhodol pre odchod. Bolo to pre neho nesmierne ťažké, nakoľko tu nechával maminu.

Náročné to bolo aj finančne. S rodinou žili od výplaty do výplaty, hoci aj on aj manželka boli vyučení a mali slušnú prácu. Spomína si, že do bytu si mohli kúpiť len jednu vec za rok. Jeden rok koberec, druhý záclony. Keď si po dlhých rokoch byt konečne zariadili, museli odísť. Nič, samozrejme, nemohli predať, aby nevzbudili podozrenie.

Do zahraničia išli ako mnohí iní počas dovolenky v Juhoslávii. Povolenie dostali celkom rýchlo a vybrali si zájazd vlastnou dopravou. Auto však nemali, tak išli autobusom do Splitu a potom sa pripojili ku skupine dovolenkárov v Šibeniku. V kempe si postavili stan ďalej od ostatných, aby si ich nevšimli, keď odídu. Najprv sa neúspešne pokúsil kúpiť lístok na jednodňový výlet do Talianska.

Potom sa s rodinou vybral nočným vlakom do Belehradu, kde ich prichýlila manželka pána, s ktorým sa spoznali v kempe. Oni jej za to kupovali potraviny. Nasledoval neúspešný pokus na nemeckom veľvyslanectve.

"Tam nám, samozrejme, povedali, že za strýkom v Nemecku sa po ceste domov nemôžeme zastaviť. Hovoril, že ten pas nie je platný a pýtal sa, či naozaj len chceme navštíviť uja. Ja hovorím nie, absolútne nemôžeme ísť späť, ja sa nechcem vrátiť," povedal Bob. Nemec ich odkázal na kanceláriu Vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorá bola v Belehrade pri železničnej stanici. Keď tam prišli, objavili plný utečenecký tábor, kde už úradníci nových neprijímali. Bob sa však nevzdal a chodil tam deň po dni, až sa nakoniec aj s rodinou dostal na pohovor.

O približne šesť týždňov dostali od centra potvrdenie pre juhoslovanskú pohraničnú stráž, aby ich pustila cez hranice a rakúske vízum. Nasledovala jazda vlakom do Viedne. Skončili v tábore a začali uvažovať o novej krajine pre život. V Rakúsku ostať nechceli nakoľko to bolo veľmi blízko a obávali sa, že sa komunizmus prevalí cez hranice.

Rozhodnutie napokon padlo na Spojené štáty. Od požiadania čakali na pohovor tri mesiace. "Som presvedčený, že medzitým si o nás zistili všetko možné a v podstate, keď sme išli na to interview, tak už bolo rozhodnuté, bolo veľmi príjemné. Nakoniec nám povedali, že oznámenie dostaneme poštou a dal nám adresu nejakého doktora, ku ktorému sme mali ísť na vyšetrenie. Vedeli sme, že oni tam nikomu nehovoria, či vás berú alebo nie, aby tam ľudia nerobili nejaké scény, ale že keď vás pošlú k doktorovi, tak ste prijatý," spomína Bob.

Z Juhoslávie prišli do Rakúska na konci septembra a v máji na budúci rok leteli do USA. V Baltimore ich čakala pracovníčka Catholic Charities Cherry, ale aj prekvapenie. "Oni pre nás nemali žiadne ubytovanie, tak ona nás zobrala domov. Absolútne nečakané," uviedol s dojatím Bob. Organizácia im hneď vybavila kurz angličtiny.

Bob by rád odkázal mladej generácii, ktorá bývalý režim nezažila, aby nepovažovala demokraciu a slobodu za garantovanú samozrejmosť. Je v ich rukách, či ich budú mať alebo nie. Aj v Československu bola predtým demokracia. "To, čo sa stalo v našej krajine, sa môže stať inde, môže sa to stať v znova v Českej republike alebo na Slovensku, pretože tie myšlienky tu zostávajú a je veľa ľudí, ktorí hovoria, že za komunistov bolo lepšie. Lepšie bolo v tom, že my sme nevedeli, akí sme všetci chudobní. Ale boli sme na tom všetci rovnako mizerne a my sme sa porovnávali len jeden s druhým," myslí si Bob.

Tomu, že niektorým je za socializmom smutno a kapitalizmus kritizujú, rozumie. Dokonca s nimi v niektorých veciach súhlasí, ale je presvedčený, že nič lepšie ako kapitalizmus sme zatiaľ nevynašli. Život v socializme bol síce podľa neho jednoduchší, ale nie prirodzený.