Nevinný pád bol prvým príznakom devastujúcej diagnózy: Žena ju pred ľuďmi tajila 10 rokov!

Keď mala Kezia Kecibas 20 rokov, náhle spadla a svoju diagnózu pred ľuďmi skrývala dlhých desať rokov. Prvým signálom, že so ženou niečo nie je v poriadku, bol práve ten nečakaný pád, informuje Mirror.

„Prechádzala som miestnosťou a z ničoho nič som sa zrútila na zem. Myslela som si, že som len veľmi unavená. Mala som 20 rokov, bol som zdravá, no začala som padať bez príčiny. Zhoršil sa mi zrak, a stále mi niečo vypadávalo z rúk,“ vysvetlila. Ten pád sa ukázal byť prvým príznakom roztrúsenej sklerózy (MS).

„Keď mi povedali o MS, hneď som si spomenula na maminu kamarátku, ktorá z chodenia rýchlo prešla na invalidný vozík a o pár rokov zomrela. Nemohla som tomu uveriť, bola som úplne zničená,“ spomína dnes 44-ročná matka dvoch detí.

Namiesto toho, aby to riešila, sa Kezia začala vyhýbať ľuďom a vrhla sa do práce. „Nepovedať to nikomu bola moja cesta, ako sa s tým vyrovnať. Myslela som si ak o tom nebudú vedieť, tak to neexistuje. Nepovedala som o tom klientom, kamarátom proste som to všetko zvládala sama,“ spomína žena, ktorá sa naučila svoju chorobu skrývať, no postupom času sa jej stav zhoršil.

V roku 2018 bola vyčerpaná, chodila o dvoch paličkách a NHS (Britská zdravotná služba) jej povedala, že už nemajú ďalšiu možnosť liečby. Budúcnosť na invalidnom vozíku sa zdala neodvratná, a tak vyskúšala ešte jednu nádej terapiu kmeňovými bunkami v Rusku.

Liečba stála 38 000 libier, a ako slobodná matka takú sumu nemala. Až keď ju kamarátka presvedčila, že musí verejne povedať o svojej situácii a vyzbierať peniaze cez crowdfunding, veci sa začali meniť.

V roku 2019 odcestovala do Moskvy na transplantáciu hematopoetických kmeňových buniek (HSCT) liečbu, ktorá je na NHS takmer nedostupná. „Liečba zahŕňala chemoterapiu a izoláciu, bolo to veľmi náročné, ale vrátila mi nádej. Začala som opäť cítiť energiu, únava zmizla,“ hovorí.

Odvtedy sa Kezia stará o svoj stav a podľa tzv. „teórie lyžičiek“ si rozdeľuje energiu počas dňa. Nečakaným zdrojom úľavy sa pre ňu stala aj kyslíková terapia. „Sadnete si s maskou a dýchate čistý kyslík. Zo začiatku som neverila, že to pomáha, ale keď som na dva týždne prestala chodiť, cítila som sa ako po havárii. Rozdiel bol obrovský,“ dodala.

Dnes používa chodítko, skúter alebo vozík podľa potreby, no choroba ju nezastavila. Kezia si plánuje užívať každý moment naplno a prežívať nové zážitky. Dnes vie, že život je príliš vzácny na to, aby sa premárnil.