Attila Végh otvorene: Slováci ma posielajú do Maďarska! Sila, ako mu naložili Maďari

Aj keď Attila Végh (37) v detstve navštevoval v Gabčíkove slovenskú školu, doma alebo so spolužiakmi sa rozprával po maďarsky, čo v južných okresoch nie je žiadnym prekvapením. Pri jeho prvých mediálnych vystúpeniach bolo cítiť, že slovenčina nie je jeho silná stránka, no postupne sa to zlepšilo a po presťahovaní do Trnavy sa po maďarsky rozpráva iba s rodičmi.

Zápasník tak často dostáva otázku, či sa cítia viac ako Slovák, alebo Maďar a časom na to našiel dokonalú odpoveď, ktorú prezradil v novej talkšou bývalého futbalového reprezentanta Jána Ďuricu.

„Dobre vieš, že keď prídem do Maďarska, tak som Slovák a keď prídem do Bratislavy, tak som Maďar. Došiel som na to, že ja som na Slovensku žijúci, po maďarsky rozprávajúci Žitnoostrovčan,“ prezradil so smiechom Végh Ďuricovi (41), ktorý je sám rodákom z Dunajskej Stredy.

„Nemôžem hovoriť, že ja som Slovák, lebo Slovák mi hovorí, že choď naspäť do Maďarska. Idem do Maďarska a tam mi povedia, čo tu hľadáš, ty si Slovák, naspäť... Tak čo som? Ja som ja,“ dodal s nadhľadom fighter.

Végh s Ďuricom sa zhodli, že Žitný ostrov je možno pre Slovákov z iných častí krajiny „iný svet“ a zaspomínali si aj na rivalitu medzi Gabčíkovom a Dunajskou Stredou. Ako tínedžeri navštevovali rôzne diskotéky, na ktorých sa neraz strhla bitka, no MMA fighter hovorí, že na týmto veciam radšej vyhýbal.

„Ja som nikdy nebol bitkár a bol som skôr z toho dos*atý. Preto som ani nerobil biletára lebo som vedel, aká som povaha a keď som videl vonku bitku, tak mi bolo z toho zle. Nepasovalo mi to,“ priznáva Végh.

Súboje v klietke ale berie úplne inak. „Ten šport čo robím, to je úplne iné. Na to sa pripravujem a beriem to ako moju prácu. Mám motiváciu vyhrávať, pretože som niečo pre to urobil. Veľa ľudí bolo takých, že išli na 2-3 tréningy, mysleli si, že sú majstri sveta a potom išli niekoho dobiť na diskotéku,“ uzavrel.

Attila Végh odštartoval profesionálnu kariéru v roku 2008 a za päť rokov sa stal majstrom sveta v druhej najväčšej organizácii na svete. Jeho cesta ale nebola ľahká, najmä čo sa týka finančnej stránky. Peniaze na sústredenia a iné potrebné veci si musel zháňať sám a nehanbí sa za to, že si na všetko zarobil aj manuálnou prácou.

„S prvými zápasmi a kempmi mi pomáhali aj rodičia, ale keď som skončil školu, tak som išiel do práce. Robil som na stavbách a potom ma kamarát zobral do Rakúska. Tam som bol štyri roky ako otrok, každý deň som hádzal 25 ton cibule a zemiakov,“ na tvrdú prácu sa ale nesťažuje a je rád, že si mohol skúsiť, aké ťažké je si zarobiť peniaze rukami.

Prvý kemp v Thajsku ho stále 1 500 eur, no nemal na neho peniaze. To ho neodradilo a pomohol si ako vedel. „Vytlačil som si plagátiky, išiel som do Dunajskej Stredy a klopal na všetky firmy. Niektorí ma zasponzorovali 20 eurami, niekto mi dal 50 a takto som si na to vyzbieral.“

Predtým ako sa dostal do USA, jeho najväčšia odmena za zápas bol asi 1 000 eur. V Spojených štátoch dostal 3-tisíc dolárov za zápas a sľúbili mu ešte ďalších 3 000 dolárov za výhru. Prvý súboj vyhral a tešil sa, že si niečo zarobil. Prišlo ale vytriezvenie.

„Tešil som sa z toho, veď pokope som ešte toľko peňazí nevidel, prišiel ale šek a tam boli zrážky za víza, dane... a zrazu mi ostalo 1 200 dolárov zo šesť tisíc. Dokonca som bol v mínuse, pretože kemp ma tam vyšiel na 2 500. Keď som sa vrátil domov všetci si mysleli, že ako dobre som si zarobil,“ smeje sa po rokoch.