Vojna v divadle: Herečke Husovskej po výpovedi odľahlo, ale... Silný odkaz hejterom, ktorí útočia na jej sestru Katku Koščovú

Streamovacia platforma JOJ Play ponúkne divákom od 13. feburára šestnásťdielnu romantickú komédiu Miša v Košiciach. Nakrúcala sa v metropole východu a účinkujú v nej herci ako Pavlína Púpalová, Dávid Hartl, Michaela Čobejová či Vladimír Čema. Epizódne postavy si zahrali Hana Gregorová, Ján Pisančin alias Ander z Košíc aj Ondrej Kandráč.

V role šéfky košickej pobočky televízie, kam narýchlo upracú bratislavskú moderátorku Mišu po "prúsere" v živom vysielaní, sa predstaví herečka Veronika Husovská. Tá dramatické okolnosti nemusela riešiť len v koži prísnej riaditeľky, ale tlak jej kedysi dvíhali i nepríjemnosti počas vlastnej kariéry.

Husovská dala v roku 2023 výpoveď v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, kde má stále pretrvávať napätá atmosféra a spory. „Hlavným dôvodom bol Michal Náhlik, jeho správanie a vedomosť toho, že čokoľvek spravím, nič to nezmení. Keď režisér nevie, čo chce od herca, tak je naňho vulgárny a agresívny,“ uviedla Veronika pre STVR. Vlani tam ukázali dvere dvom hercom, napokon však rezignoval aj Náhlik, čo čelní predstavitelia divadla vnímajú ako stabilizáciu inštitúcie. Volajú po dialógu.

Odborári i manažment teraz tvrdia, že väčšina zamestnancov podporuje jeho vedenie a nedostali žiadne písomné sťažnosti od nespokojných hercov. „Papiere sme nepísali nikdy, všetko sme riešili medzi štyrmi očami,“ ozrejmila pre telerozhlas herečka Husovská. Prešovský samosprávny kraj riaditeľa divadla, ktorý je na stoličke dvadsaťdva rokov, vymeniť neplánuje.

S Veronikou Husovskou sme sa rozprávali počas mediálneho stretnutia v Košiciach, kde JOJ Play predstavila seriál Miša v Košiciach. Herečka sa v odpovediach vrátila aj ku kauze v prešovskom divadle a skonštatovala, že tam fyzicky ani psychicky už nedokázala fungovať. Rozhodnutie odísť ocenila, no ťaží ju situácia v spoločnosti. Herečke je ľúto, ako hejteri útočia na jej sestru a známu speváčku Katarínu Koščovú, ktorá otvorene kritizuje pomery v krajine a poukazuje na prešľapy politikov.

Priznám sa, že bolo pre mňa celkom príjemným prekvapením, že ste sa dali aj na hereckú dráhu. Ja vás totiž vnímam skôr ako speváčku.

To je výborné, lebo ja som vyštudovaná herečka. Každý ma asi vníma trochu inak. Je pravda, že sa intenzívne venujem aj hudbe a dnes je to u mňa asi tak päťdesiat na päťdesiat. Ale pôvodne som vyštudovala činoherné herectvo.

Keby ste si mali vybrať medzi herectvom a spevom... Dá sa vôbec niečo preferovať?

Nedá sa to vybrať. Veľakrát som nad tým premýšľala, najmä teraz, keď som odišla z divadla a dala sa na voľnú nohu. Neviem si predstaviť život ani bez jedného, ani bez druhého.

V televíznych seriáloch či filmoch som vás ale veľmi nepostrehol. Opravte ma, ak sa mýlim.

Nepostrehli ste ma najmä preto, že som bola dvanásť rokov zamestnaná v divadle. Poznať ma teda mohli hlavne východoslovenskí diváci. Z kamenného divadla je niekedy komplikované vycestovať na natáčanie do Bratislavy, najmä kvôli vzdialenosti a pracovným povinnostiam. Teraz, keď som na voľnej nohe, je to jednoduchšie a začala som spolupracovať aj s bratislavským divadlom GUnaGU. Popri tom spievam s manželom, máme niekoľko hudobných projektov – napríklad s Mariánom Čekovským, či s mojou sestrou Katkou Koščovou. Hráme aj v Prešove, v Divadle na Sídlisku a v alternatívnom priestore, čo je veľmi zaujímavé miesto. Robíme skrátka kadečo – je to typický život umelca na voľnej nohe.

Vlastne ste mi už čiastočne odpovedali na otázku. Chcel som sa spýtať, či vás práve rodina, deti a život na východe nelimitovali v tom, aby ste prijímali ponuky z Bratislavy. Teraz sa však zdá, že Bratislava prišla za vami do Košíc.

Presne tak. To bolo úplne ideálne – oni dochádzali za mnou, nie ja za nimi. Ale úprimne, dnes už vzdialenosť pre mňa nehrá zásadnú úlohu. Keď treba, jednoducho Bratislavu otočíme. My na východe sme na to zvyknutí – autom, vlakom, lietadlom. Máme aj letecké spojenie, čo je skvelé – keď teda lietadlo letí a neostane na letisku (smiech). Mám pocit, že dnes už vzdialenosti nie sú takým limitom ako kedysi. Navyše mám veľké deti, takže je to pre mňa skôr radosť a beriem to aj ako malý výlet. Dôležité je tešiť sa na projekt, ktorý človek robí.

Čím vás zaujala táto pracovná ponuka od JOJky – úloha šéfky regionálnej pobočky televízie?

Cesta bola celkom klasická – absolvovali sme kasting. Veľmi ma potešilo, že producenti, režisér Honza Novák aj Hanka Lasicová prišli na východ a rozhodli sa seriál natočiť práve tu, s hercami z regiónu. My často chodíme točiť do Bratislavy, takže je príjemné, keď sa to raz otočí. Myslím si, že sme aj trochu neokukané tváre a rozhodne nie remeselne slabšie. Bola som na castingu, dostala som ponuku a veľmi som sa potešila. Každá nová úloha je pre mňa výzvou.

Na mňa pôsobila vaša postava veľmi autoritatívne. Inšpirovali ste sa niekým konkrétnym?

Ani nie. Snažila som sa dodržať režijné pokyny. Ale bolo vtipné, že mi kolegovia vraveli: „Normálne sa ťa bojíme.“ A ja na to: „Veď som taká milá!“ (smiech). Pred kamerou som bola prísna šéfka, mimo nej som na nich zlá nebola.

Teraz pôsobíte veľmi milo, tak preto sa pýtam.

Herečku najviac baví hrať niečo, čo sama nie je. Negatívne roly sú veľká výzva, divák si ich často viac zapamätá. Uplakané hrdinky ma až tak nebavia, oveľa radšej mám postavy mimo moju prirodzenú povahu.

Spomínali ste, že ste skončili v Prešovskom divadle. Súviselo to s problémami, ktoré tam v poslednom období rezonovali?

Áno, súviselo.

Bolo to formou protestu?

Skôr zo zúfalstva. Keď človek nedokáže zmeniť veci a nedokáže niekde fungovať psychicky ani fyzicky, musí odísť. Život je príliš krátky na to, aby sme boli tam, kde sme nešťastní.

Sú tam ešte ľudia, ktorí bojujú za zmenu?

Úprimne, neviem. Rozhodla som sa to už nesledovať, lebo mi to nerobilo dobre. Potrebovala som sa od toho odstrihnúť.

Je byť na voľnej nohe jednoduchšie?

Jednoduchšie určite nie, ale krajšie. Odkedy som dala výpoveď, akoby mi spadol kameň zo srdca. Prvýkrát po dlhom čase som ochorela až teraz – a to ma nakazil syn chrípkou. Sloboda je veľmi dôležitá. Na voľnej nohe platí jednoduché pravidlo: ak pracujete dobre a správate sa slušne, ľudia s vami chcú spolupracovať. V uzavretých inštitúciách to tak vždy nefunguje.

Pôsobíte rovnako principiálne ako vaša sestra Katka. Ako vnímate útoky na ňu na sociálnych sieťach?

Je mi to veľmi ľúto. Nemyslím si, že existuje človek, ktorému by to bolo jedno. Ale považujem za dôležité hovoriť otvorene o veciach. Ak si zvykneme na zlo ako na normu, nikam sa neposunieme. Snažíme sa tie komentáre príliš nečítať a nereagovať na ne. Spokojný človek predsa nemá potrebu písať druhým nenávistné veci.

Vaša sestra mi vravela, že na východe cíti silnú podporu občianskej spoločnosti. Ľudia chodia na námestia, protestujú. Súhlasíte?

Áno, určite. Východ netreba podceňovať. Na druhej strane je pravda, že ľudia tu často riešia existenčné problémy a majú ťažší život. Tento rok som nakrúcala dokument po rôznych regiónoch a videla som, akí úžasní a šikovní ľudia tu žijú. My však nemáme len prežívať, ale žiť. Mali by sme sa učiť spájať – aj keď sa nezhodneme vo všetkom, v základných veciach sa zhodneme: chceme dôstojný život, zdravie, bezpečie pre naše deti.

Spomenuli ste dokument – o čo konkrétne išlo?

Volá sa Moje Slovensko. Vysielal sa od septembra na STVR a mal osem častí. Putovali sme po Slovensku počas štyroch ročných období a hľadali sme akési slovenské „hygge“ – pokoj, spomalenie, krásu v obyčajnosti. Režíroval ho Peter Kováč a vizuálne je to veľmi poetický projekt.

Máte teraz rozpracované niečo nové?

Momentálne nič veľké. Veľa spolupracujem s manželom na hudobných projektoch, hrávam divadlo a teším sa z každej peknej ponuky. Teší ma, že ešte môžeme hrávať aj v nezriaďovanej kultúre a cestovať po festivaloch. To mi momentálne úplne stačí.