Luknára poslali domov s podobnými ťažkosťami ako mal Heriban: Ešte 20 minút a už by som tu nebol!

Pre herca Romana Luknára (59) sa začal minulý rok veľmi nešťastne. "V januári som mal dva infarkty. Presne o štyri mesiace nato to mal aj Dano Heriban († 43). Len ja som to rozchodil..." povedal pre reláciu TopStar a priznal, že je 100-percentný invalid. "Odišla mi platnička a zlomil som si prvý stavec a odvtedy sa to so mnou ťahá," dodal. Ako prezradil v novom rozhovore pre časopis Báječná žena, najhoršie je už za ním a opäť sa cíti fantasticky.

Stačilo málo a jeho zdravotné komplikácie mohli mať fatálny následok. "Mal som to šťastie, že som sa dostal na Kramáre a dali ma do poriadku. Ale tiež som tam sedel dlho, mal som podobné ťažkosti ako Dano Heriban a najprv ma poslali domov. Ráno mi potom suseda volala sanitku a lekár mi povedal, že ešte takých 20 minút a už by som tu nebol. To bolo v januári a o štyri mesiace sa to stalo Danovi," šokoval známy herec.

Roman Luknár sa narodil 1. júna 1965 v Bratislave. Detstvo prežil u starých rodičov v bratislavskej Rači, Dúbravke a v Pezinku. Ako malý býval často chorý. Po polročnom pobyte v Tatranských Matliaroch začal koktať (bol tam sám ako trojročný). Napriek tomu bol v škole úspešný recitátor (vyhral celoštátne kolo Puškinovho pamätníka v Prahe), hrával na klarinete. V desiatich rokoch išiel na svoj prvý konkurz. Odvtedy ho volali hrať prakticky stále.

Jeho prvým televíznym filmom boli Deti z tehlového dvora (1978). V rokoch 1979-1983 vyštudoval všeobecné strojárstvo na Strednej priemyselnej škole v Bratislave. Počas týchto rokov chodil do divadelného súboru LUDUS, kde mu Peter Kuba a Xénia Gracová vštepili základy herectva. V štúdiu herectva pokračoval ďalej v triede Pavla Mikulíka na Vysokej škole múzických umení (VŠMU, 1983-1987) v Bratislave.

Po roku 1989 to Luknára ťahalo do zahraničia. Nemal už žiadne herecké ambície, pretože podľa jeho slov už všetko v tom čase zažil. Do svojho odchodu zo Slovenska v roku 1991 účinkoval v 80 filmoch. Odišiel do Španielska za svojou láskou, herečkou a budúcou manželkou Lolou, s ktorou sa zoznámil v poslednom ročníku VŠMU na Festivale európskych divadelných škôl vo francúzskom Lyone. Oženil sa (1992), založil si rodinu a narodili sa mu dvaja synovia. V Španielsku prežil takmer dvadsať rokov.

Spočiatku umýval v reštauráciách riad. Intenzívne sa však učil jazyk. Zlom v jeho živote priniesla hlavná úloha v Šulíkovom filme Záhrada (1995). Bol za ňu nominovaný na Českého leva 1996 za hlavnú mužskú úlohu. Film sa dostal aj na Medzinárodný festival krátkych filmov v španielskom Bilbao. Od toho momentu, účinkoval aj v španielskych filmoch a divadle.

Po rokoch prežitých v španielskom Madride sa dostavila únava a zdravotné problémy. Takmer zo dňa na deň oslepol (pri poslednom predstavení hry amerického autora Tonyho Kushnera o nástupe fašizmu, v ktorej hral jednookého kameramana. Účinkoval v nej každý večer počas štyroch mesiacov, 2003). Po niekoľkomesačných bezvýsledných náročných vyšetreniach chradol a rozhodol sa pre návrat na Slovensko (strata zraku bola psychosomatického pôvodu).

Na jar 2004 začal podnikať a v bratislavskej Petržalke na Gessayovej ulici vybudoval krytý detský park. Pri manuálnej robote sa mu opäť vrátil zrak. V septembri 2007 spolu s Adym Hajdu otváral Divadlo v podpalubí - divadelnú loď, prvé slovenské divadlo na Dunaji. Na Slovensko sa definitívne vrátil v auguste 2009. V roku 2012 sa rozviedol.