15. okt. 2026 o 06:00
žani, TASR, Koktejl

Brutálny náklad, Chmelár zvozil film Generál Golian pod čiernu zem: Hromada somarín a toto mi vybilo poistky!

placeholder
Eduard Chmelár ostro skritizoval film Generál Golian.
Zdroj: Facebook/Eduard Chmelár, TASR

Tvrdá kritika na seba nenechala dlho čakať.

Domáce správy
15. okt. 2026 o 06:00
Brutálny náklad, Chmelár zvozil film Generál Golian pod čiernu zem: Hromada somarín a toto mi vybilo poistky!

Tvrdá kritika na seba nenechala dlho čakať.

Slovenská kinematografia priniesla nový film s názvom Generál Golian, ktorý je historickou drámou inšpirovanou skutočnými udalosťami. Kým tvorcovia na čele s režisérom Jurajom Štepkom hovoria o silnom príbehu ľudskej odvahy a o ťažkých rozhodnutiach, Eduard Chmelár zverejnil po pozretí snímky brutálnu kritiku.

Film na pozadí Slovenského národného povstania (SNP) približuje Jána Goliana, jeho súkromný život a vzťah s manželkou Jarmilou, ktorým sa po desiatich rokoch neúspešných pokusov narodí vytúžené dieťa. Len tri týždne pred vypuknutím povstania, ktorému má Golian veliť, stoja manželia pred veľkou dilemou medzi hrdinstvom a rodinou. V stávke je nielen budúcnosť Slovenska, ale aj ich syna.

Režisér, producent a spoluscenárista Juraj Štepka zdôraznil, že divák nemá očakávať historicky presný filmový dokument alebo učebnicu dejepisu. Podľa jeho slov ide o voľnú dramatizáciu a film inšpirovaný skutočnými udalosťami.

„Snažili sme sa priniesť príbeh, príbeh chlapa, ktorý si zaslúžil byť na plátne, na ktorom sme nič nezmenili. Ak sme menili miesta a okolnosti niektorých postáv, nech mi to všetci prepáčia, ale toto je môj filmový Golian,“ podčiarkol Štepka. Hlavnú úlohu povstaleckého veliteľa stvárnil Ondrej Hraška, jeho manželku si zahrala Anna Prášilová Fialová.

Tvrdá kritika na seba nenechala dlho čakať

Politický analytik, historik a bývalý poradca premiéra však pre toto autorské poňatie nemá pochopenie a film označil za ďalšiu premrhanú príležitosť. Podľa neho od slovenskej kinematografie už dávno nemožno čakať nič prevratné, keďže sa zameriava na spoločenské anomálie namiesto podstatných javov a prevláda v nej schematizmus kombinovaný s propagandou.

„Veľmi dobre rozumiem tomu, čo je to umelecká invencia a aký je rozdiel medzi drámou a dokumentom. Ale toto, čo sme videli, je niekde na pomedzí fantasy, frašky, paródie a milostnej romance,“ myslí si Chmelár. Téma SNP podľa neho patrí k tým, ku ktorým treba pristupovať s oveľa väčšou zodpovednosťou.

Historik tiež podotkol, že aj komunistický seriál Povstalecká história bol v tomto smere prijateľnejší, keďže jeho autori isté veci iba zamlčali, kým tvorcovia tohto filmu podľa neho históriu Povstania hrubo sfalšovali. „Toto nie je pocta, ale zhanobenie pamiatky povstaleckého generála. Z Goliana urobili slabocha, z Viesta hysterického podivína a paradoxne najvýraznejším hrdinom, ktorý budil rešpekt, bol nacistický admirál Canaris,“ napísal bez okolkov.

Historik vo svojej kritike vymenoval hneď niekoľko podľa neho dejových absurdít a nepresností. Chmelár upozorňuje, že zahraničný divák by tak po pozretí mohol nadobudnúť dojem, že celé Povstanie nebolo ničím iným, len rozpačitou vzburou hŕstky dezorientovaných a večne opitých vojačikov, ktorí sa pri prvej salve roztriasli od strachu.

Z filmu zmizli demokratickí lídri Povstania ako Lettrich či Ursíny, čo by si podľa neho nedovolili ani komunisti. Úplne mylne je podľa Chmelára podaný fakt, že Povstanie organizovala exilová česko-slovenská vláda a nie Slovenská národná rada.

Nezmysly vidí analytik v zobrazení vzťahov a stretnutí jednotlivých osobností. Pripomína, že Tiso sa s Golianom v skutočnosti nikdy nestretol a pred Národným súdom vypovedal, že nič neľutuje, z čoho jasne vyplýva, že o svojich skutkoch nikdy nepochyboval. Rovnako fiktívne je podľa neho aj zobrazenie vzťahu Husáka a Goliana, ktorí sa pred Povstaním nielenže nestretli, ale neboli ani rodinnými priateľmi.

„Hromada somarín, ako napríklad, že Golian a Canaris obývali v koncentráku priestrannú celu, v ktorej mali postele s matracmi, čisté biele košele, dobré jedlo, kvalitné víno a knihy. A jedinú scénu, s ktorej dramatickosťou sa mohli pohrať (zajatie generálov v Pohronskom Bukovci, pri ktorom sa Viest správal tak dôstojne, že mu nacisti zasalutovali), zobrazili ako westernovú frašku,“ nešetril kritikou Chmelár.

„Najviac mi však vybila poistky hláška Golianovej ženy, ktorá sa rozhodla vrátiť z exilu v Rusku na povstalecké územie (ďalšia hlúposť, vrátila sa až po vojne) so slovami: ‚Necítim sa tu bezpečne. Moskva je plná Rusov,“ poznamenal a tvorcom ironicky odkázal, aby z takýchto hlášok nastrihali samostatné vtipy, vďaka čomu bude film úspešnejší.