Presúvanie sa vlakom po Slovensku býva pre mnohých cestujúcich frustrujúcou skúsenosťou, najmä pre časté meškania. Tie vznikajú z rôznych dôvodov. Pre ľudí, ktorí sa potrebujú spoľahnúť na presný čas príchodu do práce, školy či na prestup, je neistota spojená s meškaním vážnym problémom.

Ďalšou komplikáciou sú technické poruchy, najmä pokazenie rušňov alebo samotných súprav. Starší vozový park a nedostatočná údržba často vedú k neplánovaným zastaveniam, výmenám mašín či dokonca k rušeniu spojov. Cestujúci tak musia čakať dlhé desiatky minút bez jasných informácií, čo zhoršuje celkový dojem z cestovania vlakom po Slovensku.

O svoju boľavú skúsenosť sa na Facebooku podelil Martin, ktorý si nedávno naplánoval výlet z Bratislavy do Viedne a rozhodol sa využiť vlakové spojenie, ktoré má už niekoľko mesiacov premávať po vynovenej trati. Zrekonštruovaná trasa medzi dvomi hlavnými mestami, ktorá vedie cez Marchegg, mala pre cestujúcich znamenať „rýchlejšiu, pohodlnejšiu a spoľahlivejšiu dopravu“, za bezkonkurenčných 46 minút v klimatizovaných vozňoch. Za prvé tri mesiace od obnovenia linky sa ňou Slovák odviezol rovno trikrát, no dokončiť trasu zvládli železnice iba raz.

„A ako už asi tušíte, tie zvyšné dva razy boli dobrodružné. Najprv to išlo dobre. Vlak odišiel len s 10 min. meškaním a zvládol sa dostať do prvej obce za hranicami. Trojminútová zastávka sa ale akosi začala naťahovať. Po 15 minútach už som začal byť podozrievavý a zvyšok vagóna začal postupne nervóznieť tiež. Po pol hodine už ľudia začali vyliezať z vlaku, pretože nikde nebolo ani stopy po personále,“ opisuje.

Po trištvrte hodine už podľa Martinových slov väčšina vlaku blúdila po peróne a snažila sa nájsť aspoň niekoho kompetentného, pretože Marchegg nemá stanicu, ale iba zastávku. Nakoniec sa podarilo nájsť rakúsky personál.

„S mojou nemčinou som z jeho rozhadzovania rukami a rezignovaného krútenia hlavou vyrozumel, že zrejme slovenská posádka v Marcheggu proste odišla a nechala tam vlak aj s ľuďmi. A že po hodine ho prevezme rakúsky personál a pokračujeme do Viedne. Z avizovaných 56 minút cesty sa tak stalo 130 minút. Ale dorazili sme tým istým vlakom,“ napísal a pokračoval s ďalšou skúsenosťou.

„Môj posledný pokus však bol najvýživnejší. Naplánoval som si totiž celý deň vo Viedni, s dvomi stretnutiami, dvomi galériami, a to všetko v -6 stupňoch a snehu. Vlak už tradične v Bratislave začal s 10 min. meškaním, tentokrát spestrený rozkrikovaním sa slovenského personálu vo vagóne jazykom, pri ktorom si jeden nemohol byť istý, či je to nástupište alebo staničný bufet. Ale vlak dokázal vyraziť bez vzplanutia. Keď však prišiel čas prekročiť hranicu, začala zábava,“ dodáva.

Martin v statuse vysvetľuje, že vlak zastavil uprostred mosta cez rieku Morava, uprostred ktorej je hranica s Rakúskom, no samozrejme, na tej slovenskej strane. Po pár minútach prestalo ísť kúrenie a ostalo len svetlo. Zapol si mikinu a znepokojene sledoval ľadové kryhy plaviace sa popod most s výhľadom na Devínsku Novú Ves a vyhodnocoval, ako sa odtiaľ dostane, ak sa vlak už nepohne.

„Po asi trištvrte hodine prichádza sprievodca. Oznamuje, že sa pokazil rušeň, vraj mu padol pantograf. Ale že už-už posielajú z Devínskej ďalší, ktorý nás vraj potlačí na druhú stranu mosta. Inú možnosť ani nemá, pretože most má iba jednu koľaj a náš národný dopravca tak už takmer hodinu blokuje celú medzinárodnú trať. Po asi pol hodine prichádza dlho očakávané prirazenie a nádejanie sa na skorý odchod. Po ďalších 15 minútach sa konečne hýbeme! Asi 5 metrov. Potom vlak opäť zastaví,“ uvádza.

Na niekoľko pokusov sa v priebehu ďalšej hodiny podarilo po pár metroch dostať na rakúsku stranu mosta. Kúrenie ďalej nefungovalo, Martin po dvoch hodinách cesty podľa svojich slov stále videl Devínsku Novú Ves.

„Prichádza sprievodca a slávnostne oznamuje, že už prišli na to, ako obísť bezpečnostné systémy a dostať vlak ďalej, vraj posledný pokus. A prichádza víťazstvo! Vlak sa hýbe, už sú to skoro desiatky metrov. A po nich sa opäť zastavuje. Po 15 minútach prichádza sprievodca. Máme nového nepriateľa! Je ním teraz semafor na jednokoľajovej trati, ktorý národný dopravca nevie presvedčiť aby nás pustil do Marcheggu. A tak čakáme ďalej,“ zúfalo opisuje situáciu.

Ľudia vo vlaku začínali podľa neho postupne strácať trpezlivosť, niektorí to vzdali a začali aj s kuframi vyskakovať z vlaku. Do viac než kilometer vzdialeného Marcheggu sa rozhodli vybrať pešo.

„O 15 minút sa konečne hýbeme a slávnostne po 3 hodinách dorážame do Marcheggu. Dozvedáme sa, že vlak nebude pokračovať a že máme počkať na ďalší. Ten čaká už dve hodiny v Devínskej, ale nemá kam prísť, lebo všetky nástupištia okupuje národný dopravca a spája nás len jedna koľaj. A tak čakáme v -6 stupňoch na nástupišti. Po asi 15 minútach prichádzajú dobrodruhovia, ktorí vyrazili pešo s batožinou. A našťastie aj rakúsky personál, ktorý nám rovno povedal, aby sme sa na to vykašľali a radšej prestúpili na S-bahn, ktorý prichádza o 15 minút,“ vysvetľuje Martin.

„Po tri a pol hodinovom dobrodružstve, po ktorom ma národný dopravca dokázal dopraviť sotva von z Bratislavy a poriadne ma pri tom vymrznúť, konečne presadám do rakúskeho S-bahn s fungujúcim kúrením a postupne sa rozmrazujem. Keďže je to ale S-bahn, tak stojí pri každej vŕbe a predo mnou je ešte 80 minút cesty. Do Viedne prichádzam slávnostne po zotmení. Namiesto avizovaných 56 minút, moje exotické viedenské dobrodružstvo trvalo viac ako 280 minút,“ dodáva.

„Čo je skoro o polovicu dlhšie, ako mi to naposledy trvalo na bicykli. Zmeškal som väčšinu svojho programu. Na Hauptbahnhof som minul životné úspory na zahnanie vlčieho hladu po piatich hodinách v zime bez jedla a vody. A udivene si kladiem otázku, ako je možné, že na trati, ktorú zvládlo za hodinu obslúžiť už pred 112 rokmi ešte Rakúsko-Uhorsko, náš národný dopravca nezvláda ani najzákladnejšie služby, a nikde kvôli tomu nepadajú hlavy,“ zakončil Slovák.

Po obsažnom opise incidentov prišla reakcia na Martinove slová. "Ďakujeme, že ste svoju skúsenosť opísali tak otvorene. To, čo popisujete z 9. januára, bola mimoriadna situácia, ktorá vznikla na najcitlivejšom mieste celej linky – na hraničnom moste medzi Slovenskom a Rakúskom, kde sa stretávajú dva trakčné a zabezpečovacie systémy. Vlak vtedy zastavil bezpečnostný systém lokomotívy. Z hľadiska bezpečnosti to bolo správne rozhodnutie – vždy má prednosť pred plynulosťou dopravy. Zároveň však vlak zastavil presne v bode, kde nie je možné ho rýchlo presunúť bez koordinácie viacerých strán na slovenskej aj rakúskej strane a bez splnenia prísnych bezpečnostných postupov. Práve to spôsobilo, že sa technická porucha zmenila na časovo náročnú mimoriadnosť s dopadom na ďalšie vlaky," reagovala ZSSK na Martinov status. Zvyšok odpovede nájdete vo FOTOgalérii na začiatku článku!