Otec Emila Horvátha nechcel zo syna herca, zlom nastal na Vianoce: Na tie slová nikdy nezabudne!

Emil Horváth ml. (80) nemal k hereckému povolaniu ďaleko, jeho otec Emil Horváth starší patril totiž k významným slovenským hercom. Keď sa však rozhodol vybrať v jeho šľapajach, tak veľmi nadšený nebol, prezradil v rozhovore pre platformu PubliQ.

„Otecko nebol kritik, chcem povedať jednu vec, že nebol veľmi nadšený, keď som išiel študovať herectvo. Tiež to nebola jednoznačná voľba z mojej strany. Keď človek končil gymnázium, tak si mohol dať tri vysoké školy, na ktoré chcel ísť a bolo to dosť zvláštne. Mal som napísanú medicínu, bol som celkom slušný v biológii a chémii, a potom FAMU, chcel som veľmi študovať filmovú réžiu a toto som si napísal ako tretie,“ povedal Horváth a pokračoval.

„Tá tretia škola robila talentové skúšky už nejak po novom roku, no tak keď som to urobil, tak už potom čo medicína... Otec nebol nadšený, že idem na túto školu. Hovoril, že je to veľmi závislé povolanie a ktovie, ako človek uspeje. Ale to je v každom povolaní, som mu oponoval,“ dodal známy herec a priznal, že otec nevidel ani jedno jeho školské predstavenie a on ho ani nepozýval. Všetko sa ale zlomilo počas jedných Vianoc.

„Na Štedrý večer, keď sme boli všetci doma, bola na Vianoce u nás jeho mama a Slovenská televízia vysielala inscenáciu Drotár, v ktorej som hral s Karolom Machatom, Františkom Dibarborom, Jožkom Adamovičom, Milanom Sládkom. Takže otec nemohol odísť a vlastne sa musel pozerať, lebo všetci sa chceli pozerať. Keď to skončilo, nejak sme vyšli von a v kuchyni povedal: ,No, vieš čo, tak možno z teba aj niečo bude.‘ Mali sme veľmi dobrý vzťah. Ja keď som sa potom vrátil do Martinského divadla, tak som ho dokonca režíroval,“ zakončil.

Divadelný a filmový herec, režisér a tiež dlhoročný pedagóg Emil Horváth ml. sa narodil 12. novembra 1945 v Nitre, ale detstvo a mladosť prežil v Martine, kde jeho otec získal angažmán. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave ukončil v roku 1968.

Jeho prvým pôsobiskom sa stalo Divadlo SNP v Martine, kde pôsobil v rokoch 1968 - 1976 a zaznamenal aj prvé úspechy. V roku 1973 ho vyznamenali cenou Janka Borodáča za postavu Rjumina v hre Letní hostia Maxima Gorkého. Dočkal sa aj filmovej ceny, keď si v roku 1974 odniesol Zlaté slnko z 12. filmového festivalu mladých v Trutnove za stvárnenie postáv z filmov Dolina a Deň slnovratu.

Na javisku bratislavskej Novej scény účinkoval v rokoch 1976 - 1983 a vynikol ako Treplev v Čechovovej Čajke alebo ako Salieri v Shafferovom Amadeovi. Členom Činohry SND v Bratislave sa stal v roku 1983 a na prvej slovenskej divadelnej scéne sa predviedol v desiatkach predstaveniach. V rokoch 2011 - 2013 Činohru SND aj viedol. V súčasnosti účinkuje v siedmich tituloch a jedným z nich je predstavenie Falošná nota, v ktorom hrá po boku Milana Kňažka.

Ako divadelný režisér začínal v Martine a po roku 1989 režíroval aj v SND, na Novej scéne, v Štátnom divadle Košice (dnešné Národné divadlo Košice), v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, Divadle Jána Palárika v Trnave, Mestskom divadle Brno, v Národnom divadle v Brne, v pražskom Divadle pod Palmovkou a 12 rokov v bratislavskom Divadle West.

V roku 1987 dostal Cenu Andreja Bagara za postavu Zilova v hre Alexandra Vampilova Lov na kačice. Cenou Literárneho fondu za výkon v predstavení Chrobák v hlave Georgesa Feydeaua a za réžiu hry Alberta Camusa Caligula ho ocenili v roku 1991. Za úlohu Starčeka v inscenácii Stoličky od Eugena Ionesca dostal prestížnu cenu Divadelné dosky, Cenu Jozefa Kronera a aj Výročnú Cenu Literárneho fondu.

V roku 2005 mu prezident SR udelil štátne vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry. Cenu Literárnu fondu dostal aj v roku 2017 za stvárnenie postavy Petra Williamsona v hre Apartmán v hoteli Bristol, s prihliadnutím na postavu pána Labaša z inscenácie Spievajúci dom.

Pred kamerou debutoval v roku 1965 vo filme Každý mladý muž režiséra Pavla Juráčka. Zahral si aj v kriminálke Sedem svedkov Petra Solana, jednu z titulných postáv mu zveril aj režisér Karel Zeman v snímke Na kometě. Jednou z jeho najznámejších filmových hereckých kreácií sa stal cukrár Šimon Šindelka, ktorého stvárnil v komédii Juraja Herza Sladké starosti.

Predstavil sa aj v televíznych seriáloch Tridsať prípadov majora Zemana, Búrlivé víno, Tajné životy či Autoškola. V súčasnosti hrá v seriáloch Dunaj, k vaším službám a Nemocnica. Od roku 1984 učil divadelnú tvorbu na VŠMU. V júni 2005 ho vymenovali za vysokoškolského profesora. Adeptom herectva často zdôrazňoval, že herec na javisku postavu nehrá, on ňou musí byť. Jeho manželkou je herečka Viera Richterová a syn je literárny vedec a spisovateľ Tomáš Horváth.