Kristína Tormová si pripomenula dôležitého muža jej života: Dojímavý odkaz od dedka!

Pohreby nezvládala vôbec, no dnes ich už považuje za potrebné. "Potrebujem si odsmútiť, považujem za krásne pospomínať si na zážitky a pripomenúť si, koľko ľudí mi tu ešte ostalo. Vyobjímať sa s nimi," vyznala sa vo svojom blogu. "Od detstva som sa bála, že mi niekto umrie, bola to moja nočná mora. Úzkosť, strach zo samoty, tmy... Akože teraz mi tá myšlienka na smrť samozrejme tiež nie je príjemná, ale nie je to strach...," zhodnotila.

Odmieta sa celý život trápiť strachom, že niekto umrie. Žiaľ, smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. "Neviem, kam sa potom ide, čo sa udeje... ale viem, že to rozhodne nie je koniec. Telo je v tom momentne už naozaj nepodstatné (ja mám na rozsypanie vymyslené vskutku krásne miesto, fakt nechcem hrob, aby tam chodil niekto plakať, nepredpokladám, že po smrti budem ešte sebaľútostivejšia, než som bola v minulosti)... a ja si myslím, že duša ide ďalej," zamyslela sa s tým, že sa možno reinkarnuje alebo ide do neba.

"Ja to mám tak, že človek, čo zomrel, tu je stále s nami a každá myšlienka naňho nám urobí pekno na tej našej duši. Tí ľudia sú v nás, a to je ten zázrak života... že ostaneš, aj keď odídeš. Nie pre seba, pre tých, ktorí chcú."

Na Instagrame zverejnila počas Dušičiek fotku, na ktorej drží papierik s krátkym, no významným odkazom. Ide o gratuláciu od jej dedka Ivana, ktorý zomrel v roku 2009. "Tento lístok od deda nosím pri sebe a vždy, keď potrebujem, aby mi bolo zagratulované, prečítam si ho. Funguje to! Furt je k čomu gratulovať. Je dobré vedieť, že je na vás niekto hrdý, aj keď tu už roky nie je. A to sú tie zázraky," napísala k fotke Kristína.

S dedkom mala najbližší vzťah zo starých rodičov. Jeho smrť herečku nesmierne zobrala. "Keď zomrel, strašne som sa v tom rochnila. Že vlastne nebolo podstatné, že zomrel, ale to, že ja trpím. Všeobecne som vždy inklinovala k sebaľútosti a roli obete, a teda to bola pekná blbosť takto spätne. Uvedomila som si, že tá dráma vôbec nie je o dedovi, ale o mne... normálne som si privlastnila “nešťastie”," priznala vo svojom blogu. To isté sa stalo aj pri babke. Túžila po tom, aby ju ľudia ľutovali a všímali si ju. Utápala sa v smútku veľmi dlho. "Lipnúť na smútku je kravina," uvedomuje si s odstupom času.