Koktejl.sk
Slovenskí herci Stano Dančiak († 75) a Marián Labuda († 73) tvorili nerozlučnú dvojicu nielen na divadelných doskách, ale aj v súkromí. Ich priateľstvo, ktoré sa začalo formovať už počas štúdií, bolo postavené na hlbokej dôvere, no rovnako aj na vzájomnom doberaní sa, píše časopis Život. Ostrieľaný Bratislavčan Dančiak vtedy vzal vidiečana Labudu pod svoje ochranné krídla, pričom s úsmevom hovorieval, že ho „naučil telefonovať a jesť vidličkou“.
Spoločne kráčali aj profesionálnym životom, keď stáli pri zrode slávneho Divadla Na korze a neskôr spoločne zakotvili v Činohre SND. Vo svojej knihe si ale Dančiak nedával pred ústa servítku a svojho kolegu opísal s poriadnou dávkou irónie. „Vedel byť veľmi náladový. Podľa toho, ako sa vyspal, alebo podľa toho, či bol hladný,“ prezradil na margo Labudu, ktorého označil aj za žgrloša. „Bol tuhý fajčiar, ale rád fajčil cudzie cigarety,“ napísal.
Jedným dychom dodal, že vedel byť aj štedrý. Keď ho v rodných Hontianskych Nemciach pohostil klobásou a slaninou, zadarmo to nebolo. „Marián ma vzal do vinohradov a prikázal mi okopávať vinič. On sa vybral do Banskej Bystrice niečo vybaviť a nechal ma tam samého. Keď sa vrátil, ešte aj ofrflal moje okopávanie, že je to zlé,“ spomínal s úsmevom.
Za uštipačnými historkami sa v skutočnosti skrývalo pevné puto a ochota kedykoľvek si pomôcť. Labuda svojmu kamarátovi kryl chrbát aj v takých kurióznych situáciách, akou bolo Dančiakovo meškanie na vlastnú svadbu, kedy ochotne zabával čakajúcu nevestu. Podržal ho aj v najťažších chvíľach na sklonku života, keď Dančiak prišiel o zrak a Labuda mu bol dôležitou psychickou oporou. Ich osudy zostali prepojené až do samého konca – obaja zomreli v roku 2018.
Stanislav Dančiak sa narodil 26. októbra 1942 v Bratislave. Záujem o dramatické umenie prejavil už na základnej škole, ako chlapec totiž účinkoval v Detskej dramatickej rozhlasovej skupine, ale venoval sa aj futbalu a hokeju. Zmaturoval na Strednej zdravotníckej škole v odbore zubný laborant. Herectvo vyštudoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Jeho spolužiakmi na VŠMU boli Marián Labuda či Pavol Mikulík, s ktorými si dobre rozumel nielen na divadelných doskách, ale aj v osobnom živote. Po absolutóriu účinkoval jednu sezónu v Činohre SND v Bratislave. Počas dvojročnej základnej vojenskej služby pôsobil vo Vojenskom umeleckom súbore. Po vojenčine sa vrátil do SND, ale zakrátko podal výpoveď a stál pri vzniku slávneho bratislavského Divadla na korze, kde zažiaril napríklad ako Vladimír v kultovej absurdnej dráme Samuela Becketta Čakanie na Godota.
V Divadle na korze účinkoval od roku 1969 až do jeho zatvorenia v roku 1971. Potom nastúpil do bratislavského Divadla Nová scéna, kde pôsobil takmer 20 rokov. V roku 1990 sa vrátil na javisko Činohry SND.
Pred filmovú kameru sa postavil už v roku 1960, keď sa objavil vo filme Na pochode sa vždy nespieva. Menšiu rolu si zahral aj v snímke Námestie svätej Alžbety (1965). V tom istom roku však stvárnil jednu z hlavným postáv v dnes už legendárnom filme Petra Solana Kým sa skončí táto noc. V snímke si zahral po boku svojho dlhoročného kolegu a priateľa Mariána Labudu.
Medzi ďalšie filmové projekty, ktoré svojím herectvom Stano Dančiak obohatil patria napríklad Zločin slečny Bacilpýšky, Skrytý prameň, Sebechlebskí hudci, Noční jazdci, Sojky v hlave, Montiho čardáš, Súkromné životy, Rivers of Babylon alebo Dážď padá na naše duše.
Na televíznej obrazovke zaujal v tituloch ako Jožko Púčik a jeho kariéra, Lekár umierajúceho času, Alžbetin dvor, Veľká rošáda, Rozmar starej dámy, Pod vládou ženy aj na svitaní či Kráľovská hra. S Mirom Nogom vytvoril dvojicu v televíznom sitkome Bud Bindi a s Mariánom Zednikovičom zasa dvojicu v televíznych minigroteskách Lord Norton a sluha James.
Do pamätí divákov sa zapísal aj ako výrazný dabingový herec. Svoj charakteristický hlas prepožičal inšpektorovi Derrickovi z rovnomenného nemeckého seriálu, chlpáčovi Alfovi z planéty Melmak z amerického seriálu Alf. Nahovoril aj animovaný televízny seriál Zbojník Jurošík.
Na javisku Činohry SND účinkoval aj potom ako v dôsledku dlhoročnej choroby strácal a napokon aj stratil zrak. Jedno z posledných predstavení, v ktorom stvárnil reverenda Oskara bola hra Aj kone sa strieľajú. Dančiak si z rúk prezidenta Slovenskej republiky v roku 2003 prevzal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2011 bol uvedený do Siene slávy počas galavečera televíznej diváckej ankety OTO. Na 35. ročníku Kremnických gagov v roku 2015 získal Zlatého gunára za celoživotné dielo.
Koktejl.sk
