Skrúcaný naložil na Slovákov: Bonzácka povaha? Sme ochotní prehodiť cez palubu aj rodinných príslušníkov!

Známy herec a zabávač Štefan Skrúcaný (66) sa mimoriadne kriticky a s dávkou trpkosti pre portál Interez vyjadril k povahe Slovákov. Vo svojej nedávnej úvahe poukázal na historickú submisívnosť, neochotu prejaviť odvahu a smutnú tendenciu zrádzať vlastných. Tieto tvrdé slová podložil mrazivými príbehmi z obdobia druhej svetovej vojny, ktoré sa priamo dotkli aj jeho manželky Eriky Judínyovej (55).

Slovákov opísal ako malý národ, ktorý bol po stáročia zvyknutý klaňať sa silnejším. Skrúcaný však zašiel vo svojej kritike ešte ďalej a poukázal na podľa neho „bonzácku povahu“.

„Mám kamaráta, ktorého otec bol Spišský Nemec. Keď išla fronta cez Slovenský štát, tak vypočúvali okrem iného aj jeho. Tí Nemci sa k nemu správali tak trošku ako k svojmu. A po vypočutí mu jeden z tých nemeckých dôstojníkov povedal: ,Viete, my sme prešli celou Európou, ale ešte sme nevideli toľko ľudí požalovať, alebo nabonzovať na svoju mamu, otca, brata, sestru, ako sme to zažili tu.‘ Ja viem, že to je možno náhoda, že to bolo jedenkrát, ale proste my sme tak trošku takí - plachí, bojazliví. Sme ochotní prehodiť cez palubu aj rodinných príslušníkov,“ povedal smutne.

Túto desivú črtu detailnejšie ilustroval aj na tragickom príbehu starého otca svojej manželky. „Ja som z Trenčína a my sme sa ako deti chodili klaňať k hrobu umučených ľudí na Brezine. Netušil som, kam chodíme, a že medzi tými asi 36 umučenými a popravenými ľuďmi bol Erikin dedko. On nerobil nič iné, len v jednej dedinke pri Trenčíne mali krčmičku a občas zaniesol niečo do hory partizánom, aby prežili. No a viete, kto ho nabonzoval? Kamaráti z dediny. Presne to bolo 6 ľudí, ktorých potom jeho manželka vedela tie mená,“ prezradil detail z mrazivej minulosti.

„Keď prišli Rusi a chceli, aby im povedala tie mená, tak ona ich nepovedala, lebo vedela, ako by dopadli. Samozrejme, by tam boli ďalšie siroty. A teraz pointa prichádza v tom, že tí ľudia o tom vedeli, tak sa vysťahovali z tej dediny. A taký ten kvázi najaktívnejší odišiel niekam k Prešovu, kde sa nejako prihlásil k odboju a potom ešte do konca života poberal 255-ku, že pomohol v odboji. Ten, čo nabonzoval toho Erikinho dedka,“ dodal.

Na základe tohto príkrého kontrastu Skrúcaný dospel k záveru, že odvahu, hrdinskosť a pevné občianske postoje nemáme v génoch. Východisko z letargie vidí len v radikálnom otrase celej spoločnosti. „Asi musíme padnúť úplne na dno, aby sme si povedali, že už nemáme kam ustúpiť. Že už prosto sa nedá ísť dozadu, už jednoducho musíme vyraziť dopredu,“ uzavrel svoje hodnotenie slovenskej mentality.