Ťažké chvíle Jozefa Golonku: Mesiace v nemocnici a prepichnuté pľúca! Vážil len 35 kíl...

V piatok 15. mája 2026 o 21.45 h prinesie televízna Dvojka nový diel relácie Medzi nami s Katou Martinkovou, ktorý divákov pozve na inšpiratívnu cestu životom výnimočných osobností, ktoré majú jedno spoločné – vek, ktorý by mnohých mohol zastaviť, no ich nezastavil. Relácia bude venovaná téme dlhovekosti, aktívneho starnutia a tomu, čo človeka drží vo forme nielen fyzicky, ale aj duševne.

Jedným z hostí bude hokejová legenda Jozef Golonka, muž s prezývkou Žiletka, ktorého príbeh je rovnako ostrý, dramatický a fascinujúci ako jeho hra na ľade. Narodil sa 6. januára 1938 v Bratislave a stal sa jedným z najlepších svetových hokejistov svojej doby. Z ôsmich účastí na majstrovstvách sveta si odniesol tri striebra a tri bronzy, z olympiád bronz z Innsbrucku 1964 a striebro z Grenoblu 1968.

Bol to kapitán, ktorý pred legendárnym zápasom proti vtedy nezdolateľným Sovietom v roku 1969 zvolal spoluhráčov a povedal im nahlas to, čo všetci cítili: „Poďme tam, porazme ich a potom im nepodáme ruky." A tak sa aj stalo. Dvakrát.

Triumf, ktorý nebol len športový, bol to vzdor celého národa voči okupácii, vyjadrený na ľade pred očami celého sveta. Keď sa potom víťazné mužstvo vrátilo do Prahy, čakalo na nich na Staromestskom námestí pol milióna ľudí, ktorí kričali „Golonka na hrad," spomína dnes s dojatím v hlase a vzápätí dodáva s typickým úsmevom, že prišiel k mikrofónu a davu odpovedal: „A čo by som tam robil?“

Jeho život však nebol len o triumfoch. Na tele má vyše 300 stehov po rozličných operáciách a takmer prišiel o kariéru – a možno aj o život – po ťažkom zranení v roku 1962, keď ho najprv mylne liečili na tuberkulózu. Rok mimo ľadu, štyri mesiace v Piešťanoch, a predsa sa vrátil a hral na olympiáde.

Za svoju kariéru bol uvedený do štyroch hokejových siení slávy – medzinárodnej, slovenskej, nemeckej aj českej. Stretol sa s anglickou kráľovnou, švédskym kráľom aj Richardom Nixonom. „Ja som si tú ruku týždeň neumýval," smeje sa. A hoci mu chodili lákavé ponuky zo zahraničia, nikdy neemigroval. Zostal. Pre rodinu, pre Slovan, pre Slovensko.

Chybná diagnóza ho takmer stála život, no vďaka správnemu lekárovi a vlastnej nezlomnosti sa z 35-kilového pacienta stal opäť olympijský hrdina. "V šesťdesiatom druhom roku som bol v životnej forme. Hrali sme medzištátny zápas v Prahe a skrátka, nebol som k udržaniu. Tak na mňa poslali takého veľkého ‚štolca‘, ktorý mal dva metre. Dostal som krosček, zlomili mi rebro a odviezli ma do špitála. Dostal som vysoké horúčky," opísal ťažkosti.

"Liečili ma na tuberkulózu – predstavte si, vtedy medicína nebola tak ďaleko. Ležal som tri a pol mesiaca v štátnej nemocnici. Musím vďačiť našim lekárom, hlavne docentovi Jezerskému. Zavolali ho, že čo so mnou, keď už som mal len 35 kíl. No a oni povedali: ‚Nie, on má traumatický zápal pohrudnice.‘ Oni ma liečili na tuberkulózu a ja som mal prepichnuté pľúca," šokoval Golonka.

"Po roku pauzy som sa z toho nejako dostal. Slovan bol práve v kritickej chvíli a ja som rok nehral. Chodil som síce trošku korčuľovať, ale mal som absolútny zákaz. Pán docent Jezerský chodil so mnou na tréningy a hovoril mi: ‚Ja ťa ešte vrátim na ľad. Že sa podarilo! Ale jak... To jemu vďačím za svoju ďalšiu kariéru. V Innsbrucku, rok po tomto úraze, prakticky bez tréningu, som v decembri nastúpil na prvé ligové zápasy a vo februári som už hral na olympiáde v národnom mužstve," dodal.