Český prozaik, dramatik, divadelný a filmový herec, konferencier a režisér, majster improvizovaného dialógu Miroslav Horníček sa narodil 10. novembra 1918 v Plzni, kde aj vyštudoval reálne gymnázium. Svoje umelecké nadanie začal uplatňovať ako herec v Mestskom divadle v Plzni, ktorého členom bol v rokoch 1941-45.
Do roku 1968 potom pôsobil v Pražských divadlách - v Divadle satiry, Národnom divadle, Divadle ABC, kde spolupracoval s Janom Werichom a neskôr Milošom Kopeckým, a v Semafore. Spolupracoval s Jiřím Suchým, Jiřím Šlitrom, Jánom Roháčom a mnohými inými osobnosťami. V divadle stretol aj svoju životnú lásku, partnerku na celý život, Bělu.
Stvárnil hlavné úlohy vo filmoch Táto, sežeň štěně a Kam čert nemůže v televíznom seriáli Byli jednou dva písaři a vedľajšie roly v mnohých ďalších snímkach, z ktorých najznámejšia je úloha princa v rozprávke Byl jednou jeden král. Známe je aj jeho pôsobenie v úlohe moderátora filmového spravodajstva z Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch.
Knižne debutoval v roku 1966 (Dobře utajené housle). Neskôr pribudli ďalšie knihy, medzi inými Javorové listy, Chvála pohybu či Klaunovy rozpravy. Miroslav Horníček je autorom mnohých divadelných hier, napríklad Tvrďák aneb Albert, Julius a tma, Rozhodně nesprávné okno, Dva muži v šachu, Tři Alberti a slečna Matylda, Můj strýček kauboj aneb Rodeo, Slaměný klobouk, Setkání s Veronikou, Muž jménem Juan.
V roku 1967 konferoval československý avantgardný projekt Kinoautomat na svetovej výstave v Montreale. Pôsobil tam v úlohe sprievodcu filmovým predstavením, v ktorom určitých dramatických momentoch samo publikum rozhodovalo, ako bude ďalej pokračovať. Vtedajšia novinka vzbudila veľký ohlas a počas celej výstavy bolo predstavenie beznádejne vypredané. Išlo o prvý prípad tzv. interaktívneho filmu na svete. Po návrate z Kanady pracoval v českej televízii.
Najznámejšími sa stali Horníčkove televízne seriály Hovory H (1968-69), neskôr Hovory H po dvadsiatich rokoch (1990), pri ktorých popíjal zásadne červené víno - biele by mu totiž, ako hovoril, pod žiarou reflektorov oteplelo. Podarilo sa mu vytvoriť špecifický druh zábavy, spočívajúcej v rozhovoroch s hosťami - mnohými známymi osobnosťami - a v jeho pohotových odpovediach na otázky poslucháčov.
Miroslav Horníček bol dobre známy aj na Slovensku, najmä Bratislavčanom už od 60. rokov. Vtedy začal spolupracovať s mladými Milanom Lasicom a Júliusom Satinským v priestoroch vtedajšej Tatra revue. Stal sa držiteľom Ceny Thálie, nositeľom Ceny humoru Karla Poláčka a čestným občanom Plzne. Prevzal platinovú platňu Supraphonu. Vyhlasovatelia ankety TýTý ho zapísali do televíznej Dvorany slávy a získal medailu Za zásluhy.
Pri rozmýšľaní o zmysle života prijal za svoj výrok Johanna Wolfganga Goetheho, ktorý povedal, že zmyslom života je život sám. A Horníček k tomu dodával, že „radosť by mala byť trvalým stavom našich tiel a duší“.
Miroslav Horníček žil takmer bohémskym životom. Miloval červené víno, „sladké“ Francúzsko a výtvarné umenie. Bol výnimočnou osobnosťou s jemným humorom, plným právd o živote. Zomrel 15. februára 2003 v Liberci.
Nešťastná smrť syna
Život legendárneho humoristu Miroslava Horníčka však neboli len vtipy a smiech. Musel sa v živote vyrovnať i s veľkou tragédiou, keď stratil svojho jediného syna Jana, ktorý sa ako 21-ročný študent FAMU za záhadných okolností utopil. Horníčka táto ťažká rana veľmi hlboko zasiahla.
Jan Horníček trpel epilepsiou, ktorá mu spôsobovala nebezpečné záchvaty, uvádza web kafe.cz a to sa mu zrejme stalo osudným. Jedného dňa sa rozhodol, že navštívi svojho otca na nakrúcaní seriálu Byli jednou dva písaři. Cestou na hotel ale Jan míňal betónovú časť priehrady, v ktorej bolo asi 15 cm vody. V tej chvíli asi dostal jeden zo svojich záchvatov a v malom množstve vody sa utopil.
Miroslav Horníček sa o nešťastí dozvedel až na ďalší deň, keď sa rozhodol syna ráno hľadať, pretože sa dozvedel, že sa nevrátil do hotela. Tam ho už čakal kolega Jiří Sovák, ktorý v tej chvíli už vedel, čo sa stalo. Najskôr mu povedal, že je jeho syn v nemocnici, aby ho dostal pod dohľad lekárov. Po injekcii na upokojenie mu potom prezradili zdrvujúcu správu.