Koktejl.sk
Mladší by mu mohli závidieť! Bývalá hlava štátu Ruldof Schuster sa narodil začiatkom januára v roku 1934. Pred vyše mesiacom tak zavŕšil vek 92 rokov, ktorý by mu hádal len málokto. Pôsobí čiperne, primerane veku zvláda zdravotné nástrahy a v hlave nosí "lajster" plný nápadov. Schuster sa zaujíma o verejné dianie, ale na našu zvedavú otázku, ako hodnotí návrh Andreja Danka, aby prezidenta opäť volil parlament, radšej slušne odmietol odpovedať.
Štátnika, ktorý si začal budovať úspešnú kariéru za bývalého komunistického režimu a pred verejnosťou ju obhájil aj v demokratickom zriadení, sme stretli na premiére romantickej komédie Miša v Košiciach. Tá štartuje na streamovacej službe JOJ Play od 13. februára, ale pán prezident prijal pozvanie na jej uvedenie v kine. Schuster sa totiž nezaujíma len o politiku, ale blízka mu je i kultúra.
Pravidelne chodí napríklad na predstavenia do Národného divadla v Košiciach, kde nedávno obdivoval výkon herečky Eleny Podzámskej a jej talentovaných kolegov. Niekdajší ústavný činiteľ nie je len stoickým konzumentom diel, ktoré mu predkladajú. Aj on sám pridal ruku v polohe tvorcu divadelných či rozhlasových hier, spisovateľa, ale nakrútil aj rôzne dokumenty, napríklad i ten o bájnych brazílskych anakondách. Rudolf Schuster v rozhovore pre Koktejl.sk odhalil svoju osobnú cestu za úspechom a podelil sa aj o svoje horúce želiezka do budúcnosti. Vypočujú jeho návrhy slovenskí filmári alebo televízie?
Pán prezident, pochádzate z Medzeva. Dá sa ale povedať, že Košice sú vaším druhým domovom.
Dá sa to tak povedať. V Košiciach som sa dokonca narodil, hoci som vyrastal v Medzeve. Do Košíc som sa však stále vracal – tu som maturoval, najprv na priemyslovke v roku 1954. A neskôr som tu „maturoval“ aj politicky. Bol som primátorom ešte v starom režime, zvolený nedemokraticky, takže po revolúcii som musel ísť s kožou na trh znova. Opýtal som sa Košičanov: „Odpúšťate mi staré hriechy? Chcete ma ešte?“ A keď ma zvolili, a potom ešte dvakrát po sebe, bral som to ako istú politickú maturitu.
Dá sa to nazvať aj rehabilitáciou?
Áno, aj rehabilitáciou. Ale úprimne – keby som mal čo rehabilitovať, asi by ma ľudia nezvolili. To bol dôkaz, že mi dôverovali. Vďaka tomu som potom mohol kandidovať aj na prezidenta. Košice mi dali silné zázemie. Hovorí sa, že ľudia zabúdajú, ale ja mám skúsenosť, že keď robíte veci poctivo a pre ľudí, väčšina nezabudne. A to je veľmi cenné.
Vedľa vás stojí súčasný primátor Košíc Jaroslav Polaček. Ako sa pozeráte na jeho pôsobenie v meste?
Viete, je predvolebná kampaň, takže mu nechcem robiť reklamu (úsmev). Ale môžem povedať jedno: keď som bol primátorom ja, začali sme tradíciu Dní mesta Košice. Prvý ročník bol v roku 1995, keď prišiel na návštevu Svätý Otec. Vtedy sme začali veľkú rekonštrukciu mesta, ktorú dovtedy poslanci nechceli podporiť. Po jeho návšteve sa to však rozbehlo a už sa to nezastavilo. Súčasný primátor musí v tejto práci pokračovať – nielen udržiavať to, čo sa vybudovalo, ale mesto ďalej rozvíjať a zveladovať. Či sa mu to darí, o tom rozhodnú voliči. Ja nebudem agitovať – snaha tu určite je, ale konečné vysvedčenie dajú ľudia vo voľbách.
Sme po premiére seriálu Miša v Košiciach. Vy sám máte bohaté filmárske skúsenosti. Ako ste sa na seriál pozerali z profesionálneho hľadiska? A nechystáte aj vy niečo nové?
Budem konkrétny. Mám jeden námet, ktorý by si zaslúžil filmové spracovanie – príbeh Jána Bocatia (uhorský humanistický básnik nemeckého pôvodu, pedagóg, historik a knihovník, pozn. red.). Bol to významný košický primátor na prelome 16. a 17. storočia, veľmi vzdelaný človek, ktorého si vážili doma aj v zahraničí. Bojoval za práva Košíc, dokonca ho za to väznili v Prahe na Bielej veži. Je to silný príbeh, ktorý by mohol byť zaujímavý aj pre Európu. Ja som o ňom kedysi napísal divadelnú a rozhlasovú hru, dokonca sa hrala aj pouličná inscenácia. Myslím si, že by to bol skvelý základ pre seriál alebo film.
Pán prezident, čo ešte chystáte?
Okrem toho pripravujem tri dokumenty. Prvý o tragédii v Chemko Strážske – o polychlórovaných bifenyloch, ktoré dodnes ovplyvňujú životné prostredie. Druhý o kritickej situácii s pitnou vodou v Košiciach v roku 1987, keď hrozila epidémia a museli sme doslova bojovať s vládou, aby sa situácia vyriešila. A tretí dokument o tom, ako sa Košice zbavili obrovského znečistenia z magnezitky – kedysi produkovala osem tisíc ton jemného prachu ročne, dnes je to minulosť. Chcem, aby to boli hrané dokumenty – kombinácia autentických materiálov a hraných scén. To je môj aktuálny tvorivý plán. Popri tom vychádzajú aj moje knihy o Košiciach a o pôsobení v prezidentskom úrade.
Koktejl.sk
