Koktejl.sk
Bývalý poradca premiéra Roberta Fica a politický komentátor Eduard Chmelár v novom statuse reaguje na kritiku svojich nedávnych vyjadrení o komunistickom režime. Odmieta čiernobiely pohľad na históriu, volá po odbornej diskusii a nešetrí ostrou kritikou na adresu bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej,
V úvode sa vrátil k svojmu vystúpeniu v televízii TA3, kde spomenul obdobie komunistického teroru. Vysvetľuje, že pod týmto pojmom nemá na mysli celé trvanie minulého režimu, ale výhradne krvavé roky 1948 až 1953, ktoré boli poznačené politickými monsterprocesmi, strachom a popravami. „Chcem veriť, že za takýmto obdobím nikto nesmúti,“ konštatuje.
Zároveň sa však zastáva ľudí, ktorí tvrdia, že za minulého režimu nezažili len zlé časy. Odmieta podľa svojich slov tvrdenia súčasných propagandistov, ktorí tieto pocity zhadzujú ako „spomienkovú nostalgiu“. Diskusia o pozitívach minulosti podľa Chmelára neznamená túžbu po diktatúre alebo cenzúre. Ľudia nespomínajú na útlak, ale na sociálne istoty, solidaritu a čas na rodinu, myslí si.
Najostrejšie slová si Chmelár nechal pre exprezidentku Čaputovú a jej priaznivcov. Fascinuje ho vraj, že mladí ľudia, ktorí sa často oháňajú kritickým myslením obdivujú niekdajšiu hlavu štátu, ktorú označil za „kazateľku banálnych floskúl“. Čaputovú prirovnal k „Paulovi Coelhovi politiky“, ktorá podľa neho dojíma davy predžutými frázami. „Pričom na konci každej vety sa očakávajú ovácie a omdlievanie,“ dodal.
„Výrok Zuzany Čaputovej na Pohode, že kultúra môže vznikať iba v slobodnom prostredí, je vo svojej podstate taký hlúpy, až sa čudujeme, že to ten stan vydržal, keď nevydržal búrku,“ nedáva si servítku pred ústa politický komentátor.
Pýta sa, ako je možné, že pri tomto výroku sa v publiku nenašiel skeptik, ktorý by upozornil na to, že tie najväčšie diela slovenskej i svetovej kultúry vznikali pod ťarchou despotických vlád, zatiaľ čo v podmienkach najväčšej slobody často vzniká brak.
Svoje tvrdenie dokladá historickými faktami. „Čaputová ani len netuší, koľko významných diel svetovej literatúry bolo napísaných napríklad vo väzení,“ uviedol a pripomenul velikánov ako Boëthius, Roger Bacon, Cervantes či Dante, ktorí písali svoje prelomové diela vo väzení alebo v politickej nemilosti.
„Aj Janko Kráľ, Svetozár Hurban Vajanský či Laco Novomeský napísali významnú časť svojej tvorby v žalároch,“ poznamenal Chmelár. Za civilizačný vrchol slovenskej kultúry považuje 60. roky minulého storočia, teda obdobie komunistického režimu.
„Nech nám teda pani slovutná prezidentka vysvetlí, prečo sa po roku 1989 nedostavila v kultúre a umení tá katarzia zo slobody, prečo je tu namiesto toho len ruvačka o peniaze, kde si tí menej talentovaní myslia, že majú rovnaký nárok na to, aby štát podporoval ich rozpačité experimenty, ktoré neoslovujú takmer nikoho... Je to, samozrejme, hlúposť,“ napísal Chmelár.
V závere svojho textu Chmelár konštatuje, že umenie síce túži po slobode, ale dokáže sa rozvíjať aj v neslobode, biede a ponížení. „Lebo človek prirodzene sníva, túži, inšpiruje sa tým, čo ho presahuje. Dnešná doba kultúre nepraje, ale nemôže za to (len) Ficova vláda, ale ekonomický systém a s tým spojený úpadok hodnôt," doplnil.
Ten sa bude podľa jeho slov prehlbovať, ak budeme ľuďom odopierať prístup k zdrojom, ktoré by ich mohli inšpirovať k vzopretiu sa logike dneška. „Práve v tej revolte, ako si to všimol už Albert Camus, sa objavujú zárodky novej kultúry, nie v tejto navoňanej zdochline hlavného prúdu, o ktorom si lodní pasažieri jeho zatuchnutých kanálov ešte ani nestačili všimnúť, že už dávno prestal tiecť," ukončil svoj status Chmelár.
Koktejl.sk
