Smutná správa: Zomrel veľký slovenský umelec, nezmazateľne sa zapísal do histórie!

Vo veku 90 rokov zomrel v pondelok v Modre pri Bratislave slovenský básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič. Úmrtie potvrdila pre TASR autorova nevesta Veronika Šikulová. „Dnes zomrel veľký slovenský básnik, člen Trnavskej skupiny Jozef Mihalkovič,“ oznámila spisovateľka na sociálnej sieti.

Jozef Mihalkovič koncom 50. rokov 20. storočia spolu s Ľubomírom Feldekom, Jánom Stachom a Jánom Ondrušom vytvorili základ tzv. Trnavskej skupiny básnikov, alebo tiež konkretistov. Išlo o reakciu na vtedajšiu ideologizáciu umenia - konkretizmus mal, ako sa vyjadril Mihalkovič, odmietnuť „ideologické táranie“.

Prvé diela začal publikovať v časopisoch Mladá tvorba a Kultúrny život, knižne debutoval v roku 1962 zbierkou básní Ľútosť. Vo svojich dielach sa zameriaval na vecnosť a konkrétnosť vecí, ktoré vytvárajú jeho životný pocit, názor a skúsenosti. Do básní vkladal mnoho autobiografických prvkov, venoval sa opisom rodného kraja, rodiny, svojho pracovného prostredia. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venoval prekladom z francúzskej a anglickej literatúry, najmä poézie.

Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch v okrese Piešťany. Po maturite na trnavskom gymnáziu vyštudoval v rokoch 1953 - 1959 anorganickú chémiu na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach. Ako chemický inžinier si mohol vybrať medzi troma pôsobiskami v Čechách, na Morave a na Slovensku. Napokon sa rozhodol pre cementáreň v Stupave, kde pracoval v rokoch 1959 - 1964.

V roku 1964 sa stal riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. V rokoch 1966 - 1967 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave. V literárnej redakcii Československého rozhlasu pôsobil v období rokov 1968 - 1973. Neskôr bol zástupcom vedúceho redaktora Revue svetovej literatúry (1973 - 1977), redaktorom časopisu Romboid (1977 - 1978) a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1981 - 1991). V 90. rokoch 20. storočia pracoval v Národnom literárnom centre.

Koncom 50. rokov 20. storočia vytvoril spoločne s Ľubomírom Feldekom, Jánom Stachom a Jánom Ondrušom základ tzv. Trnavskej skupiny, alebo tiež skupiny konkretistov. Išlo o reakciu na vtedajšiu ideologizáciu umenia a konkretizmus mal, ako sa vyjadril samotný Mihalkovič, odmietnuť „ideologické táranie“.

Reakcia štátnej moci na seba nenechala dlho čakať. Literárny historik Pavel Matejovič vo svojej eseji Cenzúra v druhej polovici päťdesiatych rokov na Slovensku (Latentné formy stalinského riadenia kultúry) uvádza, že 4. číslo časopisu Mladá tvorba, v ktorom bol publikovaný aj manifest Trnavskej skupiny, postihol jeden z najväčších cenzúrnych zásahov.

Správa tlačového dozoru v auguste 1958 vypracovala aj 25-stranovú analýzu, kde uvádza, že redakcia Mladej tvorby podľahla malomeštiackemu liberalizmu, zverejnila nevhodné narážky na Sovietsky zväz a názory autorov „vyznievali proti nášmu spoločenskému zriadeniu, proti strane a jej vedúcej úlohe, proti straníckym a ústavným činiteľom“. Správu potom zaslali aj generálnemu konzulovi Sovietskeho zväzu v Bratislave.

Knižne Jozef Mihalkovič debutoval v roku 1962 zbierkou Ľútosť, ktorá bola aj reakciou na tragickú udalosť v jeho osobnom živote. Zomrela mu manželka, učiteľka na základnej škole, s ktorou sa zoznámil v stupavskom ochotníckom divadle. Druhú básnickú zbierku Zimoviská publikoval v roku 1965.

Medzi jeho ďalšie básnické knihy patria Albá (1972), Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978). V roku 1985 mu vyšiel výber s názvom Plodnosť, po ktorom nasledovali zbierky Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000) a knižný výber Z nových básní (2006). V roku 2000 sa prezentoval aj esejami Modranské reflexie a o deväť rokov neskôr vydal knihu básní, esejí a rozhovorov Listové tajomstvá (2009) a v roku 2012 Listové tajomstvá II.

Venoval sa aj prekladom básnikov Alexandra Bloka, Alexandra Puškina, Róberta Desnosa, Henriho Michauxa, Williama Carlosa Williamsa, Emily Dickinsonovej alebo Arthura Rimbauda.

V roku 2001 mu Spolok slovenských spisovateľov udelil Cenu za poéziu za zbierku 20 básní, v roku 2009 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry, v roku 2010 získal prémiu Literárneho fondu za dielo Listové tajomstvá. Cenu ministerky kultúry za odbornú a vedeckú prácu v oblasti výskumu histórie slovenskej literatúry a za významnú literárnu a prekladateľskú činnosť dostal v roku 2024.

Z prvého manželstva mal dvoch synov - literárneho vedca a spisovateľa Borisa Mihalkoviča a fyzika Mareka Mihalkoviča. S druhou manželkou mal syna Jozefa.