Zlatý Göteborg, plačúci Demitra či Bondra, ktorý nás vystrelil na hokejový Olymp! Tváre televízie JOJ si zaspomínali na momenty, pri ktorých im naskočili zimomriavky. Niektorí boli priamo na štadióne, iní plakali pri rádiu alebo fandili obklopení Čechmi v Prahe. Ktorý moment zo slovenského hokeja si navždy uchovali Jasmina Alagič, Michal Hudák, Marián Čekovský, Vlado Voštinár a ďalší? Zaručene sa budete usmievať, možno aj trochu dojímavo zasnívate…

Určite je to rok 2002, kedy boli slovenskí hokejisti víťazmi. A odvtedy nás to v hlavách drží, že nimi stále môžeme byť. A ja som podľa mňa jeden z tých ľudí, ktorí celý život dokazujú, že musíš veriť a ono to príde. Páči sa mi, že nás tá spomienka drží natoľko, že každé nové majstrovstvá veríme, že to môžeme byť my.

Asi neprekvapím, keď poviem rok 2002. Spája sa mi to so 40-timi narodeninami môjho brata. Nachádzali sme sa v Prešove v jednom podniku a spojili sme oslavy narodenín so sledovaním finále Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Vtedajší chlapci prepisovali históriu, bol to krásny moment a hovorím si, že krajší darček k okrúhlinám môj brat nemohol dostať.

Mne sa veľmi páčil zápas, keď sme vyhrali bronz v zápase s Čechmi. Boli to Majstrovstvá sveta v roku 2012. Bol som vtedy so skupinou v Prahe a pamätám si, že sme boli jediní Slováci, ktorí fandili našim a keď sme vyhrali, všetci na nás nepekne zazerali. Ja sa však nečudujem. Tam som pocítil, čo je to hokej a akú veľkú silu môže mať tento super šport.

Bolo ich viac. Určite to boli zápasy, keď sme získali zlato, ale veľmi sa mi páčili aj zápasy, keď bola výluka z NHL a chalani prišli hrať do slovenských klubov. Vtedy návštevnosť a úroveň ligy zaujímavo stúpla.

Za mňa to bolo určite finále MS v Göteborgu 2002, keď som bol na tribúne pred 40- tisícovými publikom. Myslím si, že pred väčším publikom už moderovať nebudem. Tá atmosféra finále a následne príchodu zlatých chlapcov na Slovensko bola neopísateľná. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok a zároveň najľahšie moderovanie, pretože všetci boli naladení na jednu vlnu.

Keď Lašák zázračne chytil čistý gól v semifinálovom zápase so Švédskom. Aj jeho odpoveď novinárom si pamätám. „Ako sa vám to podarilo?“ Lašák odvetil: „Takto :)“

Výkony brankára Jána Lašáka.

S úsmevom spomínam na návrat našich chlapcov z Göteborgu - to, ako sa viezli tým poschodovým autobusom, videl asi každý Slovák a musel sa smiať.

Petrohrad 2000 a partia okolo Mira Šatana, ktorá vybojovala strieborné medaily s leskom zlata.

Bondrov gól, samozrejme, a ich príchod do centra Bratislavy, v špeciálnom autobuse bez strechy a ich tanečky pred fanúšikmi.

Semifinálový zápas z MS v Göteborgu 2002. Bolo to 9. mája, hralo sa o 20-tej. Ja som vtedy zobral moju dnes už ženu, vtedy frajerku, do kina, ale vypadla elektrina a tak sme si išli sadnúť do neďalekej pizzerie a tam sme všetci počúvali zápas v rádiu a pri samostatných nájazdoch nikto nedýchal.

Tak tam boli momenty, ktoré prinášali takmer infarktové stavy. Dva sa mi navždy vryli do pamäte. Keď vychytal Janko Lašák Andreasa Johanssona v semifinále. Vďaka tomuto zákroku sme neprehrali a postúpili cez Švédsko do finále. To bol zrejme jeho najdôležitejší zákrok v živote.

A samozrejme nezabudnuteľný víťazný gól Petra Bondru minútu 40 pred koncom zápasu, na ktorý mu nahral Žigo Pálffy. Pamätám si, ako pomaly plynuli záverečné sekundy zápasu, ako Rusi odvolali brankára Sokolova, celé Slovensko bolo takmer pred kolapsom z toho, či to naši chlapci udržia. Udržali a my sme sa stali majstrami sveta. Nezabudnuteľné chvíle. Ešte teraz mám z toho zimomriavky.

Jednoznačne Bondrov gól – to bol moment, ktorý si želal každý. Bolo ich viac, ale tento mal niečo výnimočné. Prajem im obrovský úspech. Slovensko je síce malá krajina, ale už sme dokázali, že aj malý národ vie dosiahnuť veľké veci. Veľmi si želám, aby opäť priniesli fanúšikom takýto pocit.

Stále je to rok 1985, keď sme ako Československo získali titul majstrov sveta. Bol som vtedy dieťa a to bol prvý šampionát, ktorý som si naozaj výrazne zapamätal. Vďaka tým spomienkam – góly Rusnáka, Šejbu a tie scény z Prahy – sa mi to dodnes vynára. Samozrejme, neskôr prišli aj úspechy ako Petrohrad 2000 či Göteborg 2002.

Určite víťazný gól Peťa Bondru a to, čo to spôsobilo. V Nitre sa ľudia zhromaždili na námestí, po uličkách – bola tam hrdosť celej krajiny. Odvtedy som takú jednotu a radosť nezažil a veľmi by som to doprial aj ďalším generáciám. Mám 39 rokov a stále si to pamätám – bol to obrovský zážitok.

Nepamätám si presne, ktorý zápas to bol, ale myslím, že to bol jeden z tých dôležitých - možno Göteborg. Vtedy Miro Šatan strelil neuveriteľný gól a spadol na zadok. Oslavoval ho v sede – a potom sme robili výtvarnú súťaž pre deti a jeden chlapec to nádherne namaľoval. Tú spomienku mám v hlave dodnes – najskôr z televízneho prenosu a potom z tej detskej kresby.

Asi záverečná siréna finále MS 2002. A to, ako plakal Pavol Demitra a objímal spoluhráčov. Pamätám si, ako sme sa vtedy ako národ spojili. Alebo aj víťazstvo nad Kanadou 4:3 o postup do semifinále o 10 rokov neskôr. Gól Michala Handzuša, dres Pavla Demitru na striedačke...na jeho počesť.

Myslím, že to bol jeden zo zápasov na majstrovstvách sveta, keď sme bojovali o zlato – alebo niektorý z tých predchádzajúcich, možno semifinále. Nepamätám si presne, či sme hrali s Českou republikou alebo so Švédskom, ale viem, že to bol zápas, ktorým sme si zabezpečili postup do finále. Finále sme potom hrali s Ruskom, ak si dobre spomínam. Ale ten kľúčový zápas – či budeme hrať o bronz alebo o zlato – ten si pamätám celý. Bol to silný moment.

V roku 2010 sme boli s Teátrom Tatrom na olympiáde vo Vancouveri a najviac mi utkvel v pamäti zápas s Kanadou. Pozerali sme to tam aj s kanadskými kamarátmi a bolo to veľmi tesné a osobné.

Gól Petra Bondru, vďaka ktorému sme sa stali majstrami sveta.

Nespomeniem si na jeden konkrétny. Hokej ako taký je pre mňa šport s najsilnejšími emóciami.

Za mňa sú to semifinálové nájazdy proti Švédom v semifinále a rozhodujúci gól Riša Lintnera a pamätnú vetu... kupujte televízory, Slovensko vyhráva a posiela Švédov do... boja o tretie miesto.

Jednoznačne finále, všade bolo veľa ľudí, plné námestia. Mali sme všetci obrovskú radosť! A bolo naozaj úžasné, ako sa všetci tešili.

Jednoznačne Bondrov gól. Ten sa vryl do pamäti asi každému fanúšikovi.

Tak nie som ja veľký pamätník a už vôbec nie hokejový. Ale pamätám si, že hokejista vyšiel z lavice a rovno nabral puk na hokejku a strelil gól. To bolo niečo neuveriteľné. Všetci sme doma jačali. Len neviem, teraz neviem... Myslím, že to bol Országh.

Tak, keďže si nepamätám rok 2002, tak to budú MS v roku 2022 a získanie bronzu.