Slovenský režisér Jozef Bednárik zomrel 22. augusta 2013 v jednej z bratislavských nemocníc. Možno by sa dnes ešte tešil zo života, keby poslúchol naliehanie Marcely Laiferovej (78), ktorá študovala medicínu. O dni, keď režisér skolaboval vo svojom byte, si speváčka zaspomínala pre Nový Čas.
„Bola som s ním poobede na Novej scéne. Bol veľmi smutný, stále sa chytal za brucho, videla som, že má bolesti. Navrhla som mu, že ho odveziem do nemocnice na Mickiewiczovej, kde som kedysi pracovala. Béďo však nechcel o nemocnici ani počuť, odmietol moju ponuku s tým, že on pôjde na druhý deň k svojmu lekárovi. Poprosil ma, aby som ho zaviezla domov,“ povedala so smútkom v hlase.
Keď režiséra odviezla, večer sa ešte išla prejsť po meste s priateľkou z Prahy. Neminuli ani Bednárikov dom, pred ktorým už stála sanitka. Laiferová si to však nespájala s režisérovými zdravotnými komplikáciami, keďže tam bývalo veľa starých ľudí. Pravdu sa dozvedela až ráno.
„Volala mi riaditeľka vydavateľstva Gabika Belopotocká a hovorila, aby som utekala na Kramáre, pretože Jožko je v zlom stave a mňa tam určite pustia. V šoku som letela do nemocnice a zistila som, že ten stav je naozaj mimoriadne zlý. Už bol v umelom spánku,“ opisuje posledné dni nezabudnuteľného režiséra.
Uznávaná osobnosť
Bednárik patril k významným osobnostiam slovenskej divadelnej scény. Svojou nekonvenčnosťou si podmanil operu a balet na scénach národných divadiel v Bratislave i v Prahe. Odštartoval éru muzikálu na Slovensku aj v Česku a stal sa muzikálovou režijnou stálicou.
Jozef Bednárik sa narodil 17. septembra 1947 v obci Zeleneč v trnavskom okrese. Absolvoval strednú umelecko-priemyslovú školu, potom vyštudoval v roku 1970 herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Po desaťročnom hereckom pôsobení svoje schopnosti venoval od roku 1981 už len réžii, najprv ako režisér Divadla Z v Zelenči, ktoré priviedol na vrchol ochotníckej slávy a ktoré zožalo úspech všade, kde účinkovalo.
Neskôr bol režisérom v Divadle Andreja Bagara (DAB) v Nitre. Tam inscenoval okolo 40 titulov, z ktorých výrazný ohlas zaznamenal Shakespearov Titus Andronicus, Dom Bernardy Alby Federica Garcíu Lorcu, alebo Jarné prebudenie Franka Wedekinda.
Popritom Jozef Bednárik hosťoval so svojimi dielami na festivaloch v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Bulharsku, Monaku, Japonsku, v Spojenom kráľovstve, Izraeli a v mnohých ďalších krajinách. Na festivale v škótskom Edinburghu získal cenu kritiky za najlepšiu hudobnú inscenáciu – Gounodovho Fausta a Margaréty v naštudovaní Opery Slovenského národného divadla (SND).
V roku 1990 prišiel do Bratislavy, kde sa po hosťovaní stal režisérom v Divadle Nová scéna, ktoré uviedlo počas jeho pôsobenia štvoricu muzikálových titulov, a to Evanjelium o Márii, Grand-hotel, Pokrvní bratia a Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Súčasne pravidelne spolupracoval aj s opernými scénami. Najprv to bola Komorná opera v Bratislave, kde inscenoval Maniere teatrali a Číňanky.
Neskôr so súborom SND zavŕšil svoju trilógiu francúzskych opier: Faust a Margaréta, Hoffmannove poviedky a Don Quijote. Potom nasledovalo päť baletných titulov na scéne Národného divadla v Prahe (Psycho, Malý pan Friedemann, Čajkovskij, Coppélia a Isadora Duncan).
V roku 1996 Jozef Bednárik režíroval v pražskej Štátnej opere Rossiniho operu Turek v Taliansku a v roku 1997 svojho prvého Verdiho – Dona Carlosa v bratislavskej opere. Návštevníci pražského Národného divadla mu tlieskali za jeho inscenáciu opery Romeo a Júlia, ktorú na Festivale hudobného divadla ocenili ako najzaujímavejšiu opernú inscenáciu a nominovali na Cenu Alfréda Radoka.
Mimoriadnemu diváckemu záujmu sa tešili všetky opery, ktoré Bednárik režíroval v Opere SND, napríklad Carmen, Turandot, Don Carlos, Dcéra pluku a iné. Na pražských scénach dosiahol výrazné úspechy a veľký divácky ohlas aj ako muzikálový režisér (Rusalka, Dracula a Monte Cristo Karla Svobodu, Johanka z Arcu a Elixír života Ondřeja Soukupa, ako aj Angelika Michala Davida).
Bednárikovu muzikálovú produkciu bolo možné vidieť aj v Nitre (Grék Zorba, prvý pôvodný slovenský muzikál Adam Šangala, Kabaret), v Prešove (Fidlikant na streche a Oliver!), v Bratislave v Divadle Nová scéna (Klietka bláznov a Donaha) a v divadle Aréna (Rocky-horror-show).
Svoj odchod z režisérskeho postu korunoval rozlúčkovými predstaveniami na všetkých slovenských divadelných scénach, pre ktoré pracoval, a v Prahe rozlúčkovým opusom Kráľovná Antoinetta v pražskom Divadle Ta Fantastika s Luciou Bílou v hlavnej úlohe.
Okrem toho Jozef Bednárik vystupoval v úlohe šarmantného porotcu v noblesnej tanečnej súťaži Let's Dance, televízni diváci ho mohli vidieť tiež v úlohe hádača v zábavnej šou Kto hovorí pravdu? a bol aj predsedom poroty v súťaži Muzikálový talent. Jeho splneným snom bol projekt Šansón Klub Jozefa Bednárika v jednej z reštaurácií v Bratislave.
V roku 1998 si režisér prevzal Krištáľové krídlo za inscenáciu muzikálu Fidlikant na streche v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Pri príležitosti svojho životného jubilea dostal v roku 2007 Cenu mesta Nitra za celoživotné dielo.
Cenu Pavla Straussa si Bednárik prevzal v marci 2011 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Ocenenie pomenované po lekárovi, filozofovi a humanistovi Pavlovi Straussovi udeľuje Kulturologická spoločnosť, katedra kulturológie a Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre.