Poslankyňa PS odhalila temnú stránku nechutných útokov od Slovákov: Stalker jej posiela fotky penisu!

Poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko Lucia Plaváková (41) je od začiatku svojho mandátu terčom mnohých útokov. V minulosti podpredsedovi parlamentu Andrejovi Dankovi počas rokovania prekážalo, že používa počítač s nálepkami, za čo ju po slovnej prestrelke vykázal zo sály. Rudolf Huliak neskôr na jej účet povedal, že je „suka“. V podcaste Rozhovory ZKH teraz priznala, že útoky sa preniesli aj do jej súkromného života, kedy sa bála o svoju rodinu.

Plaváková sa po Edite Angyalovej stala druhou poslankyňou, ktorá si prešla coming outom a netají sa tým, že patrí ku queer ľuďom. „Nebudem klamať, že je to jednoduché. Je to často veľmi ťažké a zraňujúce. Ale myslím si, že je veľmi dôležité, že tam som a že takýmto spôsobom môžem prispieť aj k nejakej osvete. Ale tiež som si nepredstavovala, že zažijem to, čo som v parlamente zažila. Od toho, že ma vykázali pre dúhovú nálepku na notebooku až po útoky Rudolfa Huliaka, s ktorým sa doposiaľ súdim, a ktorý vlastne spôsobil, že voči mne sa spustila naozaj veľká vlna nenávisti až vyhrážok smrťou,“ ozrejmila svoju situáciu.

Poslankyňa PS doplnila, že vyhrážky prišli nielen na jej adresu, ale aj voči jej dcérke, v dôsledku čoho museli mať niekoľko mesiacov ochranu. Pre tie najhoršie vyhrážky smrťou, ktoré prišli, musela podávať trestné oznámenia, čo sa ťahá dodnes a neustále sa opakujú.

„Používajú tie vulgarizmy, ktoré použil Huliak a takisto nejakým spôsobom replikujú ten jeho výrok, že ma nepovažuje za ženu. Takže buď mi rovno píšu, že som muž, alebo čo som a podobne. Až po to, že mám jedného stalkera, ktorý mi pravidelne domov posielal listy, kde mi posielal dokonca fotky penisu, že to je to, čo potrebujem. Čiže tá situácia je naozaj hrozná, pomenujem to tak, ako to je,“ vysvetlila. Plaváková apeluje, že nenávisť a radikalizácia rastie a snaží sa voči tomu podniknúť všetky právne kroky, ktoré má k dispozícii.

„Určite by sme nemali hovoriť, že však si na to nejako zvykneme a vydržíme. Proste to by nemalo existovať. Jednoducho, nikto nie povinný to znášať. Nikto, naozaj nikto. A áno, vtedy, keď prišli tie vyhrážky smrťou, toho som sa veľmi zľakla. Lebo to bolo reálne a hmatateľné. Bolo to naozaj veľmi strašidelné. A samozrejme, že to nejakým spôsobom doľahlo na mňa, takže som sa snažila dcéru čo najviac chrániť. Niekoľko dní nechodila ani do školy. Potom sme mali teda tú ochranu, ktorá monitorovala aj situáciu okolo jej školy,“ zakončila s tým, že aj keď pre niekoho by to bola hranica, ona v tom vidím dôležitú úlohu ako prispieť k zmene v spoločnosti.