Vášáryová prezradila detaily z filmu Pelíšky, o ktorých nikto netušil: Smutná scéna v skrini bola skutočnosťou

Len pár z nás si dokáže predstaviť sviatky bez filmu Pelíšky, hoci nemal byť vianočnou klasikou. V skutočnosti jeho zámerom bolo ukázať každodenný život v období socializmu. Vo filme sa nachádzajú tak silné momenty, ktoré sa s Vianocami spájajú, že je pre ľudí neoddeliteľnou súčasťou sviatočnej atmosféry. V podcaste Spotlight herečka Emília Vášáryová (82), ktorá stvárnila postavu Vilmy Krausovej, prezradila, že príbeh je omnoho silnejší, ako si mnohí mysleli.

O tom, či príjme hrať postavu v snímke Pelíšky, mala hneď jasno. "Prišiel za mnou pán Hřebejk a bol to celkom mladý chlapec. Oni tak začínali tiež, akože vedeli sme, že nemajú peniaze a mne sa ten scenár tak strašne páčil, že som povedala, že ja to budem robiť aj zadarmo, že mne to je úplne jedno. Čiže už ten scenár ma oslovil a potom, keď som videla koľko milých ľudí je tam, mojich kolegov a všetko možné, tak som bola vlastne šťastná, že som do toho šla a že to tak dopadlo, ako to dopadlo," povedala herečka s tým, že nikto nečakal, že film bude mať taký úspech aj po dlhých rokoch.

Na príbehu spolupracovali aj herci. "Samozrejme, že pán Hřebejk už nezažil ten 68. rok, to boli ešte strašne mladí, takže my sme to skúšali veľmi poctivo, stretávali sme sa obidva tímy na hraniciach moravských v takom jednom príjemnom zariadení, no a tam sme rozprávali tie príbehy," spomínala na začiatky natáčania.

Film bol pre nich veľmi autentický. "Potom on chcel vidieť napríklad, ako bola v tom čase oblečená moja maminka. Ja som tam presne oblečená ako ona. Doniesla som niekoľko jej fotografii a Katarína Holá, tak tá vlastne si zobrala, ešte aj tá kamea na tom, tak je presne tá mamičkina. Ja som ju už nemala a zase musela som doniesť fotografiu môjho otca, keď maturoval, a tam toto sa nechalo ten celý spodok a dala sa tam Jiřího Kodeta hlava a tak ďalej a rozprávali sme príbehy," vysvetľovala.

Emília si raz za čas film ešte pozrie. "Pre mňa je jedna z najťažších scén tá, keď moja dcéra, tá Jindřiška, jak sedí tam v tej skrini. To je môj príbeh. Pretože mamina moja zomrela tiež tak náhle nejako, a nemohla som sa s ňou rozlúčiť a hľadala som nejaké veci, čo bolo treba. Úplne zúfalá som sedela v jej byte a moja mama mala krásnu voňavú takú, napríklad tú, čo mám na sebe oblečené aj v posteli, tak to sú všetko tak, ako bola moja mama," spomínala na detaily z natáčania, ktoré mali pre ňu o to osobnejší význam.

"A potom okrem toho tá skriňa, ktorú som keď som otvorila s takým hodvábnym papierom, a hľadala som niečo a nič. A hovorila som si, že sa musí niečo stať, ja musím niečo nájsť, ja vedela som, že tam je nejaký doklad, ktorý som potrebovala, lebo to mi raz tak maminka povedala, že tam niekde schovala. No a tam už úplne zúfalá som si sadla do tej skrine, a tak som si nechala, aby mi tie jej nádherné hodvábne krásne šaty a všetko...," prezradila a dodala, že vždy, keď túto scénu vidí, tak plače.