Koktejl.sk
V nedeľu 17. novembra, ubehne už 35 rokov od Nežnej revolúcie. Jednou z ústredných tvárí protestov bol spevák Maťo Ďurinda (63) s kapelou Tublatanka a ich pieseň Pravda zvíťazí znela z každého kútu. V markizáckej rannej šou Teleráno si spevák zaspomínal na toto obdobie a prehovoril o náročnom období preňho, aj jeho rodinu.
Spevák sa počas protestov postaral o ozvučenie a mikrofón, ktorý koloval po celom námestí Ďurinda stále má. Jeho snímku nájdete v galérii. "To je revolučný mikrofón, ktorý ozvučoval prvé tri dni revolúcie. To sú tie hlavné prvé tri dni prevratové, ktoré boli rozhodujúce. Keby tie prvé tri dni nevyšli, tak možno že by nebola demokracia," povedal silné slová na úvod.
Moderátorov zaujímalo, ako sa spevákovi žilo pred rokom 1989. Len 11 dní pred Nežnou revolúciou oslávil Ďurinda 28 rokov. "Pred 89 rokom som žil v Československu. V Československu sa žilo v podstate dobre. Československo bol možno najrozvinutejší štát v socialistickom bloku, ale zase boli tam porušované ľudské práva. Ľudia žili za železnou oponou, boli vykonštruované súdne procesy, ktoré hlavne v 50. rokoch, kvôli tým súdnym procesom mnoho ľudí prišlo bez spravodlivosti o svoj život. Ľudia boli vešaní, boli porušované občianske slobody," opísal túto dobu spevák.
Ani oni neboli výnimkou. "Dotýkalo sa to všetkých ľudí, napríklad aj mojich rodičov. Nechcem sa sťažovať, ale viem, že môj otec, keď robil docentúru na farmaceutickej fakulte, tak zľava-sprava mu v tom bránili. Hádzali mu polená pod nohy, pretože nebol komunista. Chcel byť docent, lebo bol veľmi dobré vo svojom odbore - organická chémia. Spravil aj skriptá, aj dvoje. A viem, že ako nekomunista s tým mal niekoľko rokov problémy, aby na farmácii sa stal docentom. Nakoniec sa aj stal a bol to jediný docent, ktorý nebol komunista," prezradil Ďurinda.
Podobné problémy zažívala aj jeho mama. "Na pedagogickej fakulte v Nitre tiež robila prácu, chcela proste napredovať a zľava-sprava jej hádzali polená pod nohy. Chodila častokrát domov s plačom, pretože nemohla ako nekomunistka ísť na nejaký vyšší level. A v tej Nitre ešte musím povedať, že to bolo ďaleko ťažšie, aspoň v Bratislave na farmácii boli ľudia celkom normálni. Ale častokrát aj jeho vlastný kamaráti trošku ho brzdili. Proste ale sťažovať sa nechcem. Je to za nami," hovoril o minulosti svojich rodičov spevák.
Totalitný režim ovplyvnil aj Ďurindu. "Čo sa týka napríklad mňa, keď sme začali hrať s Tublatankou, začali sme koncertovávať, tak zrazu, ešte to som bol vysokoškolák, som dostal predvolanie od dekana a dekan mi dal dekanské pokarhanie na škole, pretože prišiel od niekadiaľ zvrchu prípis dekanovi, že má so mnou riešiť, že mám nesocialistické vystupovanie na koncertoch. Ja som vystupoval vždycky tak, jak som vystupoval. Normálne, slušne, bez nadávok, tak, jak ma poznáte, tak som vystupoval. Ale to bolo proste nesocialistické správanie a vlastne mi hrozil vyhadzov zo školy, z farmácie," opisoval svoje problémy vtedajšej doby.
"Život za železnou oponou nebol dobrý. Keď si človek uvedomí, že má byť celý život akoby v klietke v socialistickom tábore a nemôže vlastne ísť sa pozrieť do sveta, nemôže sa cítiť slobodný, toto je podľa mňa veľmi silná vec. My ako deti sme si napríklad spravili, ako takí chlapci sme si spravili bicyklový výlet z centra mesta, kde som ja býval na Vajnorskej ulici oproti starému centrálnemu trhovisku, išli sme na bicykloch na Devín. Išli sme na ten hrad. Ale ako sme išli tou devínskou cestou, tam je taký kameňolom, a tam sme zastali a pozerali sme sa na tú železnú oponu," spomínal.
"To bol vysoký plot, na tom vysokom plote bol točený ostnatý drôt a nie len jeden, to bolo proste namotané ostnaté drôty, za tým bola piesková plocha, 3-4 metre pohrabaná hrabľami a za tým bola znova takýto istý vysoký plot s točeným drôtom hore. No a v tom medzipriestore to bolo preto také pekné pohrabané, že keby tam niekto skočil, aby bolo vidieť stopy, že kadiaľ utekal a boli tam voľne vypustené psi. My keď sme tam za tým plotom ako chlapci s bicyklami stáli a pozerali sa, že za týmto je teda ten západ, sme mali až taký rešpekt. Tam sme chvíľu stáli a zrazu pribehol pes, ktorý na nás strašne štekal. Za ním pribehol pohraničiar a hovorí: "Chlapci okamžite stadiaľto zmiznite!" Tak sme sa vyľakali a poslúchli sme ho," pokračoval.
"Tá železná opona, to nie je sranda. Na tomto priestore veľmi veľa ľudí stratilo svoj život, keď chceli ísť a uniknúť do slobody. A napríklad aj kvôli hudbe. Ja som sa chcel ísť pozrieť na Rolling Stones, a Queen a mnohé kapely, Paul McCartney a tak ďalej. Ale napríklad jeden východný Nemec, ktorý bol klarinetista, mladý chlapec, túžil slobodne žiť a chcel ísť proste na západ. Odišiel z východného Nemecka a tu v Bratislave chcel prekročiť túto hranicu," vysvetľoval Ďurinda.
Dopadlo to však tragicky. "Preskočil ten plot, tam pribehli psi, chudáka 18-ročného mladého Nemca roztrhali a pohraničiari mu neposkytli pomoc, ani nezavolali. Nechali ho tam proste vykrvácať a oni ešte zisťovali, či nemá nejakého kumpána pri sebe. Ich zaujímalo to, či ešte nejaký ďalší Nemec alebo človek nepreskočil plot. Hľadali stopy, výsledok, že chudák krvavý Nemec, ktorý túžil po slobode a možno chcel hrať v nejakom súbore na západe na klarinet, ktorý cvičil, lebo on bol z muzikantskej rodiny, prišiel o život. A takto dopadlo veľa ľudí," povedal na záver príbeh, ktorý bude v mnohých ešte dlho rezonovať.
Koktejl.sk
