Koktejl.sk
Z divadla Semafor ho odvážala sanitka priamo za búrlivého potlesku divákov, ktorý on už nevnímal. Vynikajúci textár, skladateľ a zabávač Jiří Grossmann podľahol len o necelý mesiac neskôr rakovine lymfatických uzlín vo veku 30 rokov. Túto v tom čase prakticky neliečiteľnú diagnózu sa dozvedel po narukovaní na vojnu, no pred svojím okolím ju úzkostlivo tajil, píše web Super.cz.
Vďaka chorobe získal tzv. modrú knižku a vrátil sa do civilu, pričom aj najbližším tvrdil, že ide len o protekciu z vyšších miest. Krutú pravdu priznal svojmu parťákovi Miloslavovi Šimkovi († 63) až v momente, keď sa jeho rapídne sa zhoršujúci zdravotný stav nedal nijako zakryť.
Napriek ťažkej chorobe a fyzickému vyčerpaniu sa nevzdával a pokračoval v milovanej práci až do úplného konca. Jeho obrovské odhodlanie potvrdil aj kolega z divadla Jiří Suchý (94), ktorý na neho spomínal. „Obdivoval som ho, aký bol statočný, pretože on hral a už sa skoro neudržal na nohách,“ prezradil.
Veľmi ťažko prežíval jeho odchod aj spevák Pavel Bobek († 76). Ten neskôr opísal mimoriadne smutný moment z natáčania, keď ho Grossmann poprosil o pomoc s odchodom do šatne. „Vzal som ho a myslel si, že nesiem malé dieťa. V tej chvíli mi došlo, že strácam úžasného priateľa,“ uviedol s tým, že na jeho pracovné nasadenie aj napriek slabosti a bolesti nikdy nezabudne.
Svoje najhlbšie pocity a smútok z blížiaceho sa konca nakoniec vložil Grossmann do textu jednej zo svojich najslávnejších piesní, ktorú naspievala Naďa Urbánková. Jej slová „Vždyť já chci jen žít, jak žít se má...“ sa stali jeho mrazivým životným vyznaním.
Podľa Grossmannovho posledného želania mu mala túto pieseň Urbánková zaspievať aj priamo na pohrebe. Pre obrovský žiaľ a slzy ju však nedokázala dokončiť, a svet sa tak navždy rozlúčil s výnimočným talentom, ktorý chcel zo všetkého najviac len obyčajne žiť.
Jiří Grossmann sa narodil 20. júla 1941 v Prahe v rodine nadšeného ochotníka, matka pochádzala taktiež z divadelníckej rodiny. Už v mladosti sa naučil postupne hrať na viaceré hudobné nástroje - klavír, gitaru, kontrabas a trúbku. Po maturite si v roku 1960 podal prihlášku na filozofickú fakultu, na ktorú ho ale nezobrali.
Preto sa prihlásil na Stavebnú fakultu ČVUT, ktorú však po siedmom semestri zanechal, pretože ho definitívne zlákalo umenie. Svoju umeleckú kariéru začínal koncom 50. rokov ako hudobník. Už od roku 1958 bol členom niekoľkých dixielandových skupín, ako napríklad Dixie Party, s ktorými hrával v kultúrnych domoch a v kluboch.
V roku 1960 sa zoznámil v pražskom divadelnom klube Olympik s Miloslavom Šimkom, s ktorým vytvoril vynikajúcu dvojicu. Začali písať slávne scénky a vystúpenia. Tvorili v pražskej kaviarni Slavia, kde mali svoj obľúbený stolík. Šimek s Grossmannom vystupovali najskôr v klube Olympik a v Divadle Sluníčko v Detskom dome Na Příkopě.
Ich spoločné poviedky, dialógy a scénky zaujali natoľko, že Jiří Suchý navrhol dvojici v roku 1967 angažmán už v tom období legendárnom divadle Semafor (skratka SEdm MAlých FORem). Začala sa zlatá éra programov s názvom Návštěvní den plných paródie, čierneho humoru, popretkávaných pesničkami v podaní Pavla Bobka, Nadi Urbánkovej, Milušky Voborníkovej a ďalších spevákov.
Jiří Grossmann sa stal autorom mnohých textov, ktoré sa spievajú dodnes ako napríklad Oh Ruby, nechtěj mi lásku brát, Houston, Závidím, či Drahý můj. Zahral si tiež vo filme. Režisér Jiří Menzel ho obsadil do hudobnej krimikomédie Zločin v šantánu (1968).
Je iróniou osudu, že vynikajúci umelec, ktorý veril, že humor a poézia dokážu ľuďom predĺžiť život a robia ho šťastnejším, zomrel veľmi mladý vo veku 30 rokov. Hodgkinovej chorobe - onkologickému ochoreniu lymfatických uzlín - podľahol 5. decembra 1971.
Koktejl.sk
