Koktejl.sk
Jeho meno poznajú staršie aj mladšie generácie. Jeden zo zakladateľov moderného, inteligentného slovenského humoru, herec, komik a dramatik zomrel v Bratislave 29. decembra 2002. Osudnou sa mu stala rakovina, o ktorej sa dozvedel náhodou, keď bol v nemocnici so svojím bratom. Vojtech o tom pred rokmi prehovoril pre Život.
Súrodenec legendy bojoval s rakovinou hrubého čreva a ukázalo sa, že Július má rovnakú chorobu, i keď o nej vôbec nevedel. "Julo chodil so mnou po lekároch, na kontroly, navštevoval ma. Aj jeho manželka Vierka mi veľmi pomohla. Raz sme boli na Kramároch, mali sme tam známeho urológa. Vyšetril ma a povedal, vyšetrím aj vás, Julo. Tak dobre... Naraz len mu zistili, že má niečo podozrivé. A už sme boli chorí obaja. Na tú istú chorobu," zaspomínal si.
Vojtech sa napokon vyliečil, avšak u jeho slávneho brata postupovala choroba veľmi rýchlo. "Vyoperovali mu nádor na hrubom čreve, lenže mal už metastázy na pečeni. Lekári na Kramároch mu navrhovali, aby skúsil Drážďany alebo Viedeň, ale on povedal, že ostane radšej tu. Dostal silnú chemoterapiu, zle to znášal, statočne však chodil z domu každý deň na onkológiu aj späť, ale potom si už musel ľahnúť," prezradil.
Významná osobnosť slovenskej kultúry
V roku 1966 vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Spolu s Milanom Lasicom vytvoril intelektuálnu komediálnu dvojicu. Od roku 1959 vystupovali vo vlastných autorských programoch. Ako vysokoškoláci predvádzali svoje autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue.
V rokoch 1964 až 1967 pôsobil Satinský ako dramaturg v Československej televízii. Na konci 60. rokov účinkoval spolu s Lasicom v bratislavskom Divadelnom štúdiu zastrešujúcom niekoľko súborov, pričom predstavenie Soirée (1968) si okamžite získalo publikum. V roku 1970 im pre kritiku okupačných pomerov zakázali na Slovensku umeleckú činnosť a divadlo zatvorili. Umelcov prichýlilo kabaretné divadlo Večerní Brno (1971 - 1972).
Po návrate na Slovensko účinkoval Július Satinský na Novej scéne, najskôr v rokoch 1972 až 1978 v spevohre, potom až do roku 1989 v činohre. Vo svojich hereckých kreáciách využíval hyperbolu, kontrasty a nonsensy, ktorými vypointoval javiskovú výpoveď.
V roku 1982 vzniklo v priestoroch Tatra revue poetické a kabaretné divadlo Štúdio S, ktoré sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S. V ňom začali Lasica so Satinským pôsobiť ako dvojica v obľúbenom programe Nikto nie je za dverami. Na klavíri ich sprevádzal Jaro Filip, ktorý s nimi spolupracoval aj na kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami.
Herec Jozef Kroner nazval dvojicu Lasica-Satinský apoštolmi slovenského humoru. Duo komikov sa zrodilo v šesťdesiatych rokoch. V zložitých politických pomeroch prinieslo vo svojej tvorbe prejav slobody a charakteristický rukopis, ktorý smeroval až k nonsensovej klauniáde.
Často účinkoval aj v televíznych inscenáciách a filmoch. Známe sú snímky Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdečný pozdrav zo zemegule (1982), Vesničko má středisková (1985), Utekajme, už ide! (1986) či Orbis Pictus (1997). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach udelili v júni 2003 prémiu in memoriam.
Okrem herectva sa Július Satinský venoval tiež spisovateľskej činnosti. Medzi jeho známe knihy patria Rozprávky uja Klobásu (1996), Chlapci z Dunajskej ulice (2002) alebo Čučoriedkareň (2002). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského, pod ktorú sa autorsky podpísal Milan Lasica a Jan Kolář (2004).
Vďaka editorskej práci dcéry obľúbeného komika, Lucii Molnár Satinskej, vyšli v roku 2018 Gundžovníky zachytávajúce korešpondenciu medzi Satinským a jeho rodinou, ktorej časť emigrovala.
Koktejl.sk
